Nepoznaná Kolumbia

Autor: Milan Kisztner | 12.2.2019 o 9:12 | (upravené 12.2.2019 o 20:22) Karma článku: 5,13 | Prečítané:  1991x

Väčšina si s krajinou spája drogy a kriminalitu. Po návrate z Kolumbie viem, že najväčšie nebezpečenstvo, ktoré tam hrozí je, že vás prepadne túžba z tejto nádhernej krajiny už nikdy neodísť.

Keď sme s manželkou našim priateľom hovorili o zámere vycestovať do Kolumbie, väčšinou bola reakciou otázka, či si trúfame ísť do tak nebezpečnej krajiny. Je to pochopiteľné, zlej povesti sa krajiny nezbavujú ľahko ani rýchlo. A keďže Kolumbia je dosť ďaleko, imidž nebezpečnej krajiny u nás pretrváva. V skutočnosti však krajina medzičasom dokázala ukončiť niekoľko desaťročí trvajúcu občiansku vojnu, najdlhšiu v Južnej Amerike, významne pokročiť v boji proti drogovým kartelom a vydať sa  cestou hospodárskeho rozvoja. Ak k tomu prirátame krásu miestnej prírody a rozmanitosť krajiny, v ktorej sa nachádza nádherné pohorie Ánd či Sierra Nevady, tropické pralesy na juhu alebo púšť na severe, kde pieskové duny padajú rovno do vôd Karibského mora, národné parky, vitálne moderné mestá a mimoriadne priateľských ľudí, niet divu, že sa Kolumbia stala za posledné roky obľúbenou cestovateľskou destináciou. Naša túžba vidieť a zažiť niečo z toho napokon zvíťazila a po dôkladnom zhromažďovaní si všetkých možných informácií z internetu sme si stanovili trasu a jedného studeného januárového rána vyrazili s batohmi na chrbte.

Po nočnom priamom lete z Mníchova do Bogoty (víza do Kolumbie obyvatelia Európskej únie nepotrebujú) prilietame v skorých ranných hodinách na medzinárodné letisko El Dorado. Vyberáme z bankomatu prvé pesos, kupujeme SIM kartu, berieme batohy a hneď na to sadáme do taxíka smer autobusová stanica. Je to našťastie iba pár kilometrov od letiska a v takú skorú rannú hodinu, keď je premávka ešte slabá, nám cesta trvá zhruba 15 minút. Čo sa týka taxíkov, v Kolumbii sú relatívne lacné. Najlacnejšie z ulice sú tie žltej farby, biele sú o niečo drahšie. V obľube je aj u nás známy Uber, ktorých taxíky sú ešte o niečo lacnejšie. Odporúčajú sa využívať aj kvôli bezpečnosti, aby turisti nestopli auto, ktoré sa za taxík iba vydáva. Túto radu sme však po zoznámení sa so situáciou na mieste ignorovali. Bežne sme zastavovali žlté taxíky priamo na ulici, ktorých je všade neúrekom a nikdy sme nemali žiadny problém. Zakaždým sme si však vopred vyjasnili cenu, aby sme potom neboli nemilo prekvapení. Išlo o maximálnu cenu za jazdu, lebo niekedy taxameter nakoniec ukázal menej, než nám taxikár na začiatku hovoril.

Napriek skorej rannej hodine, na autobusovej stanici (Terminal Salitre) panuje už čulý ruch. Snažíme sa nájsť pokladňu spoločnosti, ktorej autobusy nás dopravia do prvého cieľa našej cesty. Prvých pár dní máme v úmysle prejsť niektoré horské dediny v departmente Boyacá. Je to horský kraj vzdialený zhruba 200 kilometrov od Bogoty. Nás láka tým, že tamojšie dedinky sú preslávené zachovalou koloniálnou architektúrou, čo je presne to, čo by sme na začiatku nášho pobytu chceli vidieť. Kto bol v Južnej Amerike, ten vie, akú atmosféru vedia vyčariť dediny v tunajších horách, kde čas akoby zastal.

V Kolumbii sú, našťastie, všade na autobusových staniciach pomerne husto rozmiestnení policajti (o tom bude reč neskôr) a zriadenci, ktorí vám ochotne poradia. Keďže španielsky nevieme, vyslovíme iba názov cieľa už nás navigujú k tej správnej pokladni. Kupujeme lístok a keďže do odchodu máme ešte polhodinku, ochutnáme prvú kolumbijskú kávu. Je neskutočne dobrá a ako nadšení kávičkári neskôr počas celého pobytu oceníme, že aj v tom najzastrčenejšom kúte nám vždy naservírujú kávu výbornej kvality.

Na nástupišti už čaká autobus, batohy podávame sprievodcovi, ktorý ich odkladá do batožinového priestoru. Dáva nám lístočky s číslom, ktoré mu potom po vystúpení znovu ukážeme, aby nám batohy podľa nich našiel. Po únavnom celonočnom lete cestou podriemkávame, ale stíham si všimnúť, že po opustení Bogoty ideme po spoplatnenej diaľnici, na juhoamerické pomery celkom slušnej kvality. Podchvíľou sa pristavíme, keď treba zaplatiť mýto a ide sa ďalej. Pomaly začíname chápať, prečo sme na stanici videli toľko ľudí s dekou. Hoci v autobuse vôbec nie je horúco, skôr naopak, klimatizácia beží na plné obrátky. Domáci však namiesto toho, aby sa dožadovali jej vypnutia či aspoň stlmenia,  prehodia cez seba deku a spokojne hľadia cez okno alebo pospávajú. Nám musia vystačiť bundy,  ktoré využijeme aj neskôr v horách každý deň ráno a večer, keď sa ochladí. Naopak, cez deň je príjemných 20 stupňov, slnečno, lebo január a február sú v Boyacá mesiace s najnižším úhrnom zrážok.

Na oblohe sa konečne ukazuje ranné slnko a krajina začína nadobúdať horský charakter. V mestečku Tunja prestupujeme do mikrobusu a pokračujeme v ceste. Diaľnica medzičasom skončila, autobus sa teraz šplhá po serpentínach raz hore, raz dolu. Prekvapí nás veľký počet cyklistov na takejto náročnej trase, či už osamote alebo v skupinkách. Usilovne šliapu do pedálov a vidieť, že šoféri sú tu na nich zvyknutí. Je jasné, že slávny rodák, cyklista Nairo Quintana, ktorý pochádza práve z tohto kraja, pobláznil a nadchol množstvo ľudí pre tento šport, podobne ako Peter Sagan u nás.

Konečne po zhruba troch hodinách jazdy prichádzame na malú autobusovú stanicu v mestečku Villa de Leyva, ktoré je našim prvým cieľom v Kolumbii. Taxík nás odváža k ubytovaniu, ktorým je „casa“, útulná vila neďaleko hlavného námestia, kde strávime prvé noci. Privíta nás milá pani domáca so synom, ponúkne nás výbornou kávou, odovzdá nám heslo na wifi, mimochodom s veľmi kvalitným signálom. Inak Kolumbia je, čo sa týka mobilných sietí, pomerne vyspelou krajinou. V mestách je bežne 4G sieť ako u nás, na vidieku je to individuálne, zažili sme dobrú aj horšiu kvalitu siete.

Dlho sa nezdržíme, batohy nechávame na izbe a zamierime do centra a na námestie, ktoré je ústredným bodom tohto mestečka ležiaceho vo výške 2 149 metrov nad morom. Aj tu je hlavným lákadlom veľmi zachovalá koloniálna architektúra, ktorá mu vtláča špeciálnu atmosféru, ktorú zažijete iba v Južnej Amerike.

Mnohé budovy majú nádherné drevené balkóny vyzdobené kvetmi. Ulice aj námestie sú dláždené pôvodnou kamennou dlažbou, ktorá pamätá históriu. To, čo však vadí oku Európana je fakt, že aj v centre, s výnimkou námestia, jazdia autá. Je to škoda, lebo v takomto prostredí sa priam pýta, aby centrum bolo pešou zónou. Najlepšia atmosféra tu však panuj večer. Hoci je január, ulice sú ešte ozdobené vianočnou výzdobou, ktorá svojou gýčovosťou umocňuje špecifickú atmosféru mesta. Miestni sa po práci vyberú s rodinami von, reštaurácie sa zaplnia ľuďmi a do toho všetkého sa miešajú tóny pouličných hudobníkov. Nad pohárikom Cuba Libre sme si tunajšie večery naozaj užívali.

 

Ďalší deň sme sa vybrali na výlet do neďalekej dedinky Ráquira. Okrem toho, že je v  Kolumbii preslávená tradičnými výrobkami z pálenej hliny, pre turistov sú lákadlom najmä miestne obchodíky. V podstate takmer celá dedina je jedno veľké trhovisko s obchodmi, kaviarňami a reštauráciami. Samozrejme, ako sa na Južnú Ameriku patrí, všetko je vyzdobené pestrými farbami, takže človek prechádzajúc ulicami sa cíti tak trochu ako na jarmoku spojenom s karnevalom.

Po návrate sme popoludní stihli vo Villa de Leyva navštíviť aj miestnu atrakciu, tzv. terakotový dom. Je to stavba v Gaudíovskom štýle a aj keď ide iba o rodinný dom, je to zaujímavé dielko, o ktoré je medzi návštevníkmi záujem, a to napriek tomu, že vstupné je na miestne pomery drahé (cca 3 €).

Na ďalší deň ráno nás už čaká cesta do ďalšieho cieľa našej cesty, mestečka Paípa. Mesto ako také je známe hlavne pre výskyt termálnych prameňov, takže aj účelom našej krátkej návštevy tu bolo hlavne zrelaxovať sa. Ubytovali sme sa hoteli Hacienda El Salitre postavenom v koloniálnom štýle neďaleko od mesta, v nádhernom údolí obklopenom horami. Dôvod bol prostý, ako jediný tu disponuje vlastným termálnym bazénom, ale aj vynikajúcou kuchyňou s tradičnými kolumbijskými jedlami a nápojmi. Bolo to presne to, čo človek po dlhotrvajúcom lete a prispôsobovaní sa zmenenému časovému pásmu potrebuje.

Svoj pobyt v horách sme zavŕšili v dedinke Monguí, ležiacej vo výške 2 900 metrov nad morom. Monguí bolo vyhlásené za najkrajšiu dedinu departmentu Boyacá a môžeme iba potvrdiť, že má užasnú atmosféru. Dedinke dominuje hlavné námestie s bazilikou de Nuestra Señora de Monguí. Ďalšou navštevovanou atrakciou je historický most Calicanto na konci dediny. Monguí je tiež základným východiskovým bodom pre treky do vysokohorského prostredia známeho ako Páramo de Ocetá. Ide o celodenné výstupy do výšky medzi 2950 až 3 950 m.n.m., do unikátneho horského ekosystému, ktorý sa nachádza iba tu. Tvoria ho jazierka, horské potoky a rastlinstvo, ktoré ako celok fungujú na princípe „špongie“, ktorá zadržiava a postupne púšťa vodu do dolín. Z tohto dôvodu tu platia prísne pravidlá pohybu a v zásade je trek možný iba v sprievode turistického sprievodcu. To však nie je žiaden problém, lebo ho sprostredkuje bez problémov miestna cestovná kancelária sídliaca priamo na námestí, stačí sa ohlásiť deň predtým. Dokonca, záujemcov so slabšou kondíciou dokáže vyviesť na vrchol úvodnej časti výstupu, ktorá je najstrmšia. Bohužiaľ, kvôli krátkosti času sme trek neabsolvovali, takže možno nabudúce.... Ďalšou zvláštnosťou Monguí je, že v dedinke funguje malá fabrika na výrobu futbalových lôpt, takže predajne s loptami sú roztrúsené po celej dedine.

Pred odchodom ráno som stihol krátko navštíviť aj miestny trh s dobytkom. Povyše dediny sa každú nedeľu ráno stretávajú obyvatelia z okolitých dedín, aby sa pokúsili predať či kúpiť kone, kravy, ovce, kozy alebo hydinu. Okrem toho sa tu predáva čerstvá zelenina a ovocie. Bol to skvelý zážitok lebo nešlo o divadlo pre turistov, ktorých tu je zatiaľ poriedko, ale ozajstný trh s dobytkom, aký už u nás človek nemá možnosť vidieť. Umocnil tak naše celkové pozitívne pocity z prvých dní pobytu v týchto nádherných horách, obývaných drsnými, ale priateľskými ľuďmi. Našim ďalším cieľom je Medellín, kolíska niekdajšieho obávaného drogového kráľa Pabla Escóbara.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Siekelovci sa stiahli. La Casa de Slota prešla k právnikovi z kauzy emisie

Firma, ktorá vilu vlastní, dlhuje Trabelssiemu.

Stĺpček šéfredaktorky

Nech hanba po hlasovaní o kandidatúre Fica nie je kolektívna

Fico nie je jediným problémom voľby.

DOMOV

Voľba ústavných sudcov: Pozrite si možné scenáre vývoja (video)

Čo všetko sa môže v parlamente odohrať v utorok?


Už ste čítali?