S batohom po Srí Lanke: návšteva raja aj pekla

Autor: Milan Kisztner | 28.3.2017 o 20:43 | (upravené 28.3.2017 o 20:55) Karma článku: 5,29 | Prečítané:  464x

Srí Lanku sme prebrázdili s batohmi na chrbte. Cestovali sme iba verejnou dopravou, medzi domácimi, cestou-necestou a toto sú naše autentické zážitky.

Južné pobrežie Srí Lanky je lemované nádhernými plážami a vybrať si z nich je naozaj ťažké. My sme sa zastavili na pár dní najskôr v Mirisse, ktorá patrí medzi najobľúbenejšie. Potešilo nás, že vlny tu nie sú také mohutné ako na západnom pobreží a tak sme sa tu mohli odvážiť do vody aj hlbšie. Počas dňa vládne na pláži skoro až karibská atmosféra, ktorú dotvárajú surferi, hudba z reproduktorov, predavači kokosových orechov a výborné chladené pivo rôznych značiek. Večer, keď pláž opustia aj poslední kúpajúci, sa plážové reštaurácie premenia na kulinársky raj, kde si prídu na svoje hlavne milovníci jedál z rýb a morských plodov. Takmer pred každou reštauráciou sa objaví pult s čerstvými rybami a inými morskými potvorami, z ktorých si môžete vybrať. Stačí vám ukázať prstom a ak kývnete na cenu, usadíte sa za stolom a pri dobrom nápoji čakáte, za nádherného západu slnka, kým vám vaše jedlo v kuchyni pripravia. Skúsili sme a výsledok bol nad očakávanie.

Po zážitku v Mirisse sme sa autobusom opäť presunuli o kúsok ďalej, do mestečka Dikwella. Rezervovali sme si za veľmi výhodných cenových podmienok izbu v malom hoteli priamo na pláži. V týchto končinách je už turistov výrazne menej a na tejto pláži sa nachádzajú iba dva menšie hotely, takže pláž je takmer ľudoprázdna. Sem-tam prišla nejaká skupinka domácich osviežiť sa v teplých vlnách oceánu, či zachytať si ryby, ale inak nikto okrem pár turistov. Takmer sa nám stalo osudným, že sme ignorovali nápisy o tom, že sa neodporúča plávať. Za zónou vĺn sú totiž veľmi silné prúdy, ktoré nás ťahali stále hlbšie do oceánu a veru mali sme čo robiť, aby sa nám podarilo doplávať bližšie, kde nás už hrebene vĺn posúvali opäť bližšie k brehu. Našťastie, všetko dobre dopadlo, ale platí, že na Srí Lanke si miesto na plávanie treba dôkladne vyberať.

Večer sme sa cez mesto vybrali hľadať budhistický chrám Wewurukannala Vihara, ktorá je, okrem miestneho sobotňajšieho trhu, najväčšou atrakciou mestečka, a to nielen pre turistov, ale aj domácich veriacich. Je známy najmä tým, že tu stojí najvyššia socha Budhu na Srí Lanke, ktorá je vysoká 50 metrov a je naozaj impozantná. Veľkou atrakciou chrámu je aj návšteva tzv. pekla, ktoré je súčasťou chrámu. Ide o tunel, kde sú po stranách na stene namaľované všetky druhy hriechov, ktoré budhizmus pozná a ktorý je ukončený sochami znázorňujúcimi Satana, rôznych druhov mučenia a pod., stvárnené naozaj expresívnym spôsobom. A tak sme po doslova rajsky nádherných plážach cez deň mali možnosť podvečer zahliadnuť aj peklo, aj keď iba imaginárne. Inak, za vstup do chrámu, kde sa smie chodiť iba naboso, vrátane nádvoria s ostrými kamienkami, sa platí. Cena bola v tomto prípade zhruba 1,10 eura na osobu, ale stojí to za to. Na čo netreba naletieť, sú služby rôznych akože sprievodcov, ktorí v skutočnosti žiadnymi sprievodcami nie sú, iba sa tak tvária, v snahe privyrobiť si.  

Dikwella bola našim posledným miesto na južnom pobreží, naša ďalšia trasa sa tu odklonila do vnútrozemia, kde našou najbližšou zastávkou bol národný park Udawalawe. Je to jeden z viacerých národných parkov na ostrove a tento konkrétny sme si vybrali preto, lebo podľa návštevníkov tu žije najviac slonov a šanca vidieť aj iné druhy tunajších zvierat je tu vysoká. Totiž, park sa rozprestiera na viac ako 30 tisíc hektároch a teda istotu, že uvidíte presne tie zvieratá, ktoré chcete, nemáte. Ubytovali sme sa v mestečku Embilipitiya, ktoré je odrazovým mostíkom pre návštevu parku, a to najmä z dôvodu, že ubytovanie tu je rádovo nižšie ako v zariadeniach, ktoré sú priamo v parku či je bezprostrednej blízkosti. Mali sme tentokrát vyslovene šťastnú ruku vo výbere ubytovania. Neskutočne ochotný a rozhľadený pán domáci nám zorganizoval špeciálne safari auto, navyše sme sa spolu s českým turistom a dvoma dalšími zorganizovali do 5 člennej skupiny, takže náklady sme si mohli rozdeliť medzi sebou viacerí. To nie je vôbec automatické a domáci to neradi vidia, keďže viac turistov v aute znamená menej rezervovaných áut. A ako sme si všimli počas návštevy parku, autá s dvoma turistami na palube neboli žiadnou výnimkou.

Keďže nás bolo päť a náklady na osobu menšie, mohli sme si dovoliť vybrať dlhšiu trasu, ktorá trvala zhruba 6 hodín. Z hotela sme odchádzali ešte za tmy a dôvodom bolo, aby sme do parku dorazili medzi prvými, pretože najviac zvierat je možné vidieť práve ráno, keď ešte teploty nevystúpia príliš vysoko. Počas horúcich dní sa totiž zvieratá neskôr skrývajú v tieni a šanca vidieť ich je nízka. A tak sa nám vďaka skorému rannému príchodu pošťastilo vidieť stáda slonov, doslova na pár krokov od nášho vozidla. Okrem nich sme videli byvoly, aligátory, opice, varany, pávy a mnoho ďalších exotický vtákov, ktorých mená nám nič nehovorili. Na záver sme si pozreli malé múzeum o histórii slonov na Srí Lanke. Bolo to smutné čítanie, keď človek videl, ako sa k týmto nádherným zvieratám ľudia v minulosti chovali, čo platí hlavne o kolonizátoroch, ktorí poľovačku na slony považovali za cool zábavu. Našťastie, časy sa zmenili a dnes sa počet slonov na Srí Lanke podarilo stabilizovať.

Na ceste späť sme sa ešte zastavili v sloňom sirotinci. Chovajú tam mláďatá slonov, ktoré sa z nejakého dôvodu našli osamelé a tak im tam dnes mamu nahrádzajú dobrovoľníci, ktorí ich kŕmia mliekom každé tri hodiny a na toto kŕmenie je možné sa ísť pozrieť. Práve zo vstupného, ale aj darov dobrých ľudí hradí sirotinec náklady na svoju činnosť. Celé to bolo veľmi milé, lebo sloníčatá dobre vedia, čo ich čaká a tak ak sa počas dňa pohybujú väčšinou slimačím tempom, na mlieko utekajú čo im sily stačia.

Na ďalší deň po absolvovaní návštevy národného parku sme Embilipitiyu opustili, čo nám vôbec nebolo ľúto, lebo pravdu povediac tam nie je nič, prečo by stálo za to zotrvávať tam dlhšie. Zamierili sme viac do hôr, kde našim najbližším cieľom bola horská dedinka Ella. Ako sa ukázalo, Ella patrila k tomu najlepšiemu, čo sme na Srí Lanke zažili. 

Okrem toho, že dedina leží v nádhernom prostredí, obklopená horami, má vynikajúcu atmosféru, najmä večer. Krčmičky, reštaurácie a kaviarne sa zaplnia a živo v nich je prakticky do rána. Ceny  jedál tu patrili medzi najnižšie, s akými sme sa na ostrove stretli a možno to bolo tým, že je tu obrovská konkurencia. Navyše, aj ponuka tradičných domácich jedál tu bola naozaj pestrá a tak sme každý večer mohli vyskúšať inú domácu vychýrenú špecialitu.

Ella ponúka množstvo zaujímavých aktivít, od celodenných až po kratšie, stačí si vybrať podľa časových možností. My sme stihli pár kratších výletov do okolitých atrakcií a výlet na Little Adam’s Peak. Popoludní, hneď po príchode sme zašli k známemu Nine Arch Bridge, železničnému mostu v horách medzi stanicami Ella and Demodara. Je to impozantná koloniálna stavba s deviatimi vysokými oblúkmi, postavená v roku 1921 výhradne z kameňa a cementu, bez použitia čo i len kúska ocele a je dodnes plne funkčná. Z Elly sa k mostu ide pomedzi nádherné čajové plantáže a pešo to trvá zhruba hodinku.

Asi polhodinu cesty autobusom, ale iným smerom, sa dá dostať k ďalšej miestnej atrakcii s názvom Dowa Rock Temple. Je to 2000 rokov starý budhistický chrám známy dodnes nedostavanou sochou Budhu vytesanou do skaly. Je vysoká 12 metrov a menšou komplikáciou je, že sa k nej dá dostať iba naboso, čo platilo nielen tu, ale vo všetkých chrámoch na Srí Lanke. Tu to však bolo o komplikovanejšie, že k soche bolo treba prejsť cez dosť nerovný kamenistý terén. Veľmi zaujímavá bola však nielen socha, ale aj samotný chrám, ktorého strop tvorí skalné bralo, keďže chrám bol vystavaný na mieste, kde bola pôvodne jaskyňa. Steny chrámu sú pokryté pestrými maľbami a ide o výjavy zo života Budhu. Chrám stále plní svoj náboženský účel a keďže stojí hneď vedľa frekventovanej cesty, úplne bežne sa pri ňom zastavujú autá, či autobusy, ktorých vodiči vystúpia, vhodia mince do pristavenej kamennej nádoby a spolu s krátkou modlitbou takto žiadajú o šťastný dojazd do cieľa svojej cesty.

Obľúbenou turistickou aktivitou v Ella je aj výstup na vrch Little Adam’s Peak. Opäť sa ide väčšinou pomedzi čajové plantáže a cestou sa vám naskytnú nádherné výhľady do okolitých dolín. Je to pomerne nenáročný výstup, ťažší je len samotný záver, kde treba prekonať pomerne prudké a vysoké schody. Odmenou je panoramatický výhľad na dedinku Ella a okolité hory. Kto má záujem, cestou sa môže zastaviť aj vo fabrike, kde sa spracúva čaj. Môžete ho tam nielen ochutnať, ale aj kúpiť si pár balíčkov domov, lebo miestny čaj patrí medzi najkvalitnejšie na svete.

Po návšteve Ella nás čakala cesta do Kandy, na ktorú sme sa veľmi tešili, pretože ich spája slávna železnica, ktorá je veľkou turistickou atrakciou a podľa mnohých cestovateľov dokonca patrí medzi najkrajšie železničné trasy na svete.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Úrad, ktorý by Slovensku zdvihol reputáciu

To, že prípadný úspech vláda zneužije na marketing, je rub príbehu.


Už ste čítali?