S batohom po Srí Lanke: Negombo, Hikkaduwa a vlny Narigama beach

Autor: Milan Kisztner | 17.3.2017 o 19:34 | (upravené 17.3.2017 o 19:45) Karma článku: 5,35 | Prečítané:  1547x

Srí Lanka je čoraz obľúbenejšou turistickou destináciou, preto rozhodnutie kam cestovať tentokrát bolo ľahké. Chceli sme precítiť vône a atmosféru tejto krásnej krajiny a vidieť aspoň kúsok z toho, čo tento ostrov ponúka.

Ako už je naším zvykom, zbalili sme batohy, ja s manželkou, a vyrazili objavovať ďalšie nové miesta. Menej informovaného turistu prekvapí, že hoci letenka hovorí o hlavnom meste Colombe ako mieste pristátia, v skutočnosti je medzinárodné letisko (Bandanaraike Intl. Airport) vzdialené od hlavného mesta asi hodinu cesty a nachádza sa bezprostredne pri inom mestečku - Negombo. Aj preto značná časť turistov, najmä tí, ktorí pristávajú v noci, preto volí kratší presun do prvého ubytovacieho zariadenia práve tu. Negombo ponúka naozaj širokú ponuku ubytovacích zariadení rôzneho druhu, kvality a ceny, dostupných doslova za niekoľko minút od letiska. Tak sme urobili aj my a bola to dobrá voľba. Cesta do penziónu trvala zhruba štvrť hodinu, dopravu z letiska o štvrtej nadránom nám zariadil pán domáci a všetko prebehlo bez problémov. V Negombe sme strávili prvé dve noci a deň medzi nimi, aby sme sa aklimatizovali. Pravdu povediac, zostávať tam dlhšie je mrhaním času, veľa tam toho v meste na pozeranie nie je a ani miestna pláž sa nedá porovnať s tými, ktoré sme navštívili neskôr. Po krátkom úvodnom pobyte v Negombe sme sa ďalšie ráno presunuli najskôr autobusom do Colomba, odkiaľ sme pokračovali vlakom do Hikkaduwy, mestečka s jednou z najznámejších pláží na ostrove.

Verejná doprava na Srí Lanke je pre našinca doslova za bagateľ a turisti, ktorí tento spôsob dopravy využívajú tak nemusia v tejto krajine brať na cestovné náklady veľké ohľady. Cesta vlakom na trase z Colomba do Hikkaduwy bola naozaj zážitkom a vrelo ju odporúčam každému, kto chce zažiť atmosféru koloniálnych vlakov, ktoré tu po sebe zanechali Briti a ktoré sa odvtedy zmenili, až na výnimky, len minimálne. Táto konkrétna trasa je zážitkom aj preto, lebo kopíruje pobrežie, miestami až tak, že koľaje hraničia s plážami a jazda poskytuje cestujúcim nádherné výhľady na nádherný oceán. Okrem toho, ak cestujete spolu s domácimi, panuje vo vlaku atmosféra, akú už dnes v Európe nezažijete. Predavači neustále pendlujú hore-dolu po vagónoch s tovarmi od výmyslu sveta, okná, ba dokonca aj dvere sú otvorené dokorán aj za jazdy, keďže vonku je od rána príjemne teplo. Domáci sú milí a priateľskí ľudia a podotýkam, že to neplatí iba na tých vo vlaku, ale všade na Srí Lanke. Keďže vedia ako systém vlakov funguje, pochopiteľne sedia, kým turisti postávajú v uličke alebo polihujú pri dverách na svojich batohoch, ak si, ako my dvaja, včas nezabezpečili lístok v dostatočnom predstihu, online. Domáci nám však s úsmevom naznačovali, aby sme sa pokojne posadili na ich operadlo a naozaj, po chvíli už väčšina z tých, ktorí stáli v uličke zahodí ostych, sadá si, diskutuje s domácimi alebo medzi sebou, všetci sa usmievajú a cesta rýchlo ubieha. Otvorené dvere postupne využívame  na fotografovanie alebo filmovanie, lebo oceán a pobrežie je nádherné, ako aj okolitá príroda. Samozrejme, ako to už v Ázii chodí, idylku miestami prerušia chatrče alebo hory odpadu, ale to akosi patrí k veci.   

Vlaková súprava na Srí Lanke sa skladá obvykle z vagónov rozdelených do 3 tried. Prvá trieda je najluxusnejšia, klimatizovaná, so závesmi poskytujúcich určitú intimitu. Druhá trieda, ktorou sme cestovávali väčšinou aj my, je klasické sedenie po oboch stranách s uličkou uprostred. V tretej triede som nebol, ale ako som si všimol, využívajú ju prakticky iba miestni a po celý čas nášho pobytu som v nich nevidel sedieť cudzinca. Tieto vagóny, bez urážky, sa trocha podobajú na tie, v ktorých sa u nás prepravuje tovar, ibaže majú okná s mrežami. Ak som už spomenul, vlaky sú pozostatok z koloniálnych čias, čo neplatí  len o vagónoch, ale aj o štýle jazdy, na ktorú si už spomína iba naša staršia generácia. Keď sa vlak na Srí Lanke rozbieha, alebo naopak začína brzdiť, celou súpravou to neskutočne trhne a kto sa nedrží, má smolu. Úplne kúzelné je, ak vás to zastihne na toalete, ako mňa, čo je výzvou samo o sebe aj bez týchto dodatočných komplikácií....

Naše ďalšie ubytovanie po Negombe bolo v Thiranagame, malej dedinke susediacej s väčšou a slávnejšou Hikkaduwou. A ukázalo sa, že sme urobili dobre. Jednak Thiranagama má pokojnejšie prostredie,  plno zelene, kde vás ráno budia zvuky džungle. Výhodou tiež je, že keď si chcete večer povyraziť za zábavou, tuk-tuk vás za pár drobných a za dve minútky dovezie do Hikkaduwy a keď si už všetkého užijete do sýtosti, poľahky sa vrátite späť do ticha Thiranagamy. Sklamaním pre nás bola aj samotná pláž Hikkaduwa, ktorej povesť je ďaleko lepšia ako realita. Okrem toho, že je preplnená ľuďmi, z ktorých je momentálne asi 80% ruských turistov, ceny sú tam tiež vyššie ako inde a pláž je úzka, lemovaná hotelmi a reštauráciami. Oproti tomu pláž Narigama, ktorá s ňou susedí od juhu a ktorá leží už v Thiranagame kde sme bývali, je prakticky ľudoprázdna, širokánska, s jemným žltým pieskom, obrovskými vlnami, v ktorých sa môžete vyšantiť do sýtosti a ktorá je lemovaná namiesto hotelmi iba pásom zelene a palmami. Namiesto turistov sa tu raz za čas mihne akurát tak nejaký miestny predavač s kokosovými orechmi, inak ste tam prakticky takmer sami. Sem-tam narazíte aj na malé drevené domčeky, v ktorých vám priamo na pláži poskytnú skvelú ajurvédsku masáž.

Počas pobytu na tomto mieste sme stihli navštíviť aj neďaleké múzeum obetí tsunami v dedinke Peraliya, kde prívalová vlna túto oblasť prakticky zničila, pričom tu zahynulo množstvo ľudí. Len vo vlaku, ktorý práve v čase, keď vlna dorazila na pobrežie prechádzal okolo a zmietlo celú súpravu dolu z koľají ako nejaký hračkárky model, zomrelo 1 500 ľudí, nehovoriac o ďalších obetiach v dedine a okolí. A napriek tomu, že múzeum je vlastne skromný domček, vystavené artefakty a fotografie sú naozaj drsné, emotívne a žiadneho návštevníka nenechajú chladným.

Druhým miestom, do ktorého sme si odskočili v rámci krátkeho výletu, bola stará pevnosť v prístave v neďalekom Galle. Zážitkom bola už jazda autobusom, ktorá trvala asi hodinu a všeobecne je na Srí Lanke veľmi špecifická. Predovšetkým, cestovný poriadok, najmä na takýchto kratších trasách je vyslovene orientačný, s čím treba rátať. V autobuse je okrem šoféra vždy aj sprievodca, ktorý to tam organizuje. Palubovka autobusu je v skutočnosti oltár, s množstvom sošiek Budhu, blikajúcich svetielok a obrazovkou, na ktorej púšťajú srí lanskú hudbu, ktorá sa šíri pomocou obrovských reproduktorov rozmiestnených po celom autobuse, takže všetko duní a na nejaké ticho trebárs vzadu v autobuse treba zabudnúť. V očiach domácich som však čítal hrdosť a nejeden z nich mi naznačoval: to je bomba čo? Také doma určite nemáte. Nuž, našťastie nie, ale tešili sme sa, že sa tešia.

Pevnosť v prístave Galle bola postavená v 15. storočí Portugalcami a o dve storočia neskôr prebudovaná Holanďanmi a má teda významnú historickú hodnotu. O jej mohutnosti a kvalite svedčí aj fakt, že keď tu v r. 2004 udrela prívalová vlna tsunami, všetko čo obklopovalo pevnosť, bolo zrovnané so zemou, iba pevnosť a stavby uprostred nej zostali nepoškodené. A treba povedať, že vďaka za to, lebo štvrť vo vnútri pevnosti má úplne skvelú atmosféru. Sú v nej múzeá, ateliéry, minigalérie, kaviarničky a reštaurácie, či predajne suvenírov. Rozhodne každému, kto má možnosť tento historický skvost navštíviť, to vrelo odporúčam. Večeru sme absolvovali v jednej z mnohých reštaurácií, sediac v malej, ale o to krajšej záhrade plnej zelene a kvetov. Ochutnali sme tradičné rise&curry s asi desiatimi príchuťami, z ktorých niekoľko bolo pre nás úplne neznámych. Chutilo to znamenite, o to viac, že sme štipľavú chuť zapíjali dúškami miestneho piva.

Neskoro večer sme sa vrátili do Thiranagami, prespali a ráno nás čakal presun vlakom do mestečka Mirissa, známeho svojou prekrásnou plážou a vychytenými plážovými reštauráciami.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Pre amnestie zmenili ústavu. Čo to vlastne znamená?

Samotné amnestie sa budú rušiť najskôr na budúci týždeň.

KOMENTÁRE

Pri šéfovi TASR aspoň vieme, na čom sme

TASR pod vedením Rezníka už raz politickej skupine pomohla.

KOMENTÁRE

Prvý krok má cenu, ak budú nasledovať ďalšie

Cieľ má moc preklenúť názorové odlišnosti i osobné konflikty.


Už ste čítali?