Západ USA: San Francisco, Yosemity a tanec s Indiánmi

Autor: Milan Kisztner | 5.8.2016 o 14:12 | (upravené 8.8.2016 o 9:03) Karma článku: 7,80 | Prečítané:  2721x

Hovorí sa, že Spojené štáty sú tým viac americké, čím sú ďalej od Európy. Rozhodli sme, vo dvojici s manželkou, poobjavovať  niektoré z krás západného pobrežia USA, vrátane časti stredozápadu.  

Naša cesta začala v San Franciscu. Po 20 hodinách letu z Európy, s krátkym medzipristátím vo Washingtone, už máme cestovania, ako sa vraví „plné zuby“. Našťastie, ubytovanie máme zarezervované kúsok od letiska, v mestečku San Bruno. Od „downtownu“ San Francisca ho delí nejakých 19 km a je s ním prepojené metrom, čiže doprava do/z San Francisca je odtiaľ bezproblémová, nehovoriac o tom, že v San Bruno sa dá nájsť slušné ubytovanie za relatívne dobrú cenu a je tam aj väčší kľud.

San Francisco samotné je fascinujúce mesto, opísalo ho už dosť ľudí predo mnou, preto je zbytočné sa opakovať. Mesto, rozprestierajúce sa na pahorkoch priamo na pobreží Tichého oceánu, k tomu tyrkysová kalifornská obloha, svetoznáme stavby, objekty a miesta - to je mix predností, ktoré máloktorého turistu neokúzlia. Jedinečnosť tohto mesta treba skrátka zažiť a pocítiť na vlastnej koži.  

Po návšteve San Francisca sme si v autopožičovni vyzdvihli auto a vyrazili do Yosemitského národného parku, ktoré bolo ďalším cieľom našej cesty. Konkrétne, do mestečka Oakhurst ležiaceho na západnom úpätí pohoria Sierra Nevada. Oakhurst leží zhruba 23 km od vchodu do národného parku, s ktorým ho spája Route 41. Išlo o náhradné riešenie, lebo ubytovanie priamo v národnom parku by síce bolo pohodlnejšie a atraktívnejšie, ale to, čo bolo voľné, bolo pre nás pridrahé. Na druhej strane, zažiť atmosféru typického kalifornského vidieckeho mestečka učupeného v horách bol takisto zážitok.

Vchod do národného parku obsluhujú rangeri v typických uniformách, známych z kresleného seriálu o medvedíkovi Yogim, od ktorých po zaplatení vstupného dostanete okrem lístka aj mapu a informačnú brožúru, kde sa dočítate všetko potrebné. Od rangerov cesta pokračuje ďalej, po chvíli vchádza do tunela, z ktorého je naozaj impozantný výjazd na mieste s názvom Tunnel View. Ako už názov napovedá, ide o vyhliadkové miesto s doslova dych berúcou panorámou údolia, ktorému na ľavej strane dominuje vrch El Capitan. Odtiaľ cesta pokračuje ďalej po Yosemitskom údolí, na ktorého vzdialenejšej strane sa  nachádza aj centrum parku, Yosemite Village.  

Yosemity sú ten typ národného parku, v ktorom si prídu na svoje všetky typy návštevníkov, od aktívnych horolezcov až po sviatočných turistov. Okrem vlastných áut dopravu návštevníkov parku zabezpečujú aj tzv. shuttle busy, ktoré premávajú v krátkych intervaloch po rôznych trasách, ktoré sú veľmi prehľadne označené, čiže poľahky zistíte, ako sa dopravíte k bodu vášho záujmu. Samozrejme, väčšia časť parku je dostupná iba pešo a je na každom, aby si vybral trasu a miesta podľa svojho výberu. Nás zaujalo to, čo v našich končinách nenájdete, teda tamojšie obrovské sekvoje. Stromy obrovských rozmerov, ktorých vek sa tu v Yosemitoch odhaduje na 2 až 3 tisíc rokov. Keď sme však prišli k prvej z nich, zostali sme sklamaní, lebo bola ohradená dreveným plotom vo vzdialenosti asi 5 metrov od stromu. Stačilo sa však ohliadnuť a neďaleko z lesa vytŕčala koruna ďalšej sekvoje, tak sme sa k nej vybrali. Nebola ohradená a ocitli sme sa pri nej celkom sami, pretože bolo pomerne skoré ráno a turistov ešte pomenej. Musím povedať, že dostať sa do blízkosti tohto majestátneho stromu a môcť sa ho dotknúť je neskutočne silný zážitok. Konkrétne, kmeň sekvoje, v ktorej blízkosti sme sa ocitli bol taký hrubý, že by ho občiahlo odhadom tak 15 - 20 statnejších chlapov. A to patril medzi „dorastencov“, súdiac podľa veľkosti ostatných, ktoré boli chránené ohradou.

Po Yosemitoch sme pôvodne chceli pokračovať priamo do Údolia smrti a odtiaľ do Las Vegas. Avšak tesne pred odchodom do USA sme na internete objavili informáciu, že iba necelých 180 míľ od nás, v mestečku Auburn, sa v deň nášho odchodu koná tradičné indiánske stretnutie, tzv. pow-wow. Bola to síce nadchádzka, ale keďže možnosť stretnúť sa s americkými Indiánmi bola mojou túžbou už od detstva, bolo rozhodnuté. Ako u väčšiny mojich rovesníkov, totiž v časoch, keď sme ako deti trávili bez internetu a mobilov všetok voľný čas vonku, hra na indiánov a kovbojov bola, okrem všetkých druhov športu, našou obľúbenou činnosťou. Samozrejme, všetci sme chceli byť Indiánmi, pretože tí boli v našich očiach tí spravodliví, statoční a odvážni a už to v nás tak nejako zostalo.

Pow-wow sú vlastne akési duchovno-kultúrno-tanečné podujatia týchto pôvodných obyvateľov Ameriky, ktoré sa konajú počas celého roka po celej krajine (kalendár jednotlivých akcií je možné pozrieť si napríklad aj na www.powwows.com). Spravidla, možno s výnimkou niektorých významnejších, sa na nich zvyknú stretávať príslušníci kmeňov z danej oblasti, aby si spevom a tancom pripomenuli a uctili tradície svojich predkov. Okrem tanečníkov oblečených do tradičných odevov pestrej farby máva každý kmeň aj svoj vlastný hudobný sprievod, lebo stretnutie je vlastne súťažou, kde porota vyberie najlepších tanečníkov a kmeňovú kapelu. Priestor na tanec, aspoň na podujatiach, ktorých som sa doteraz zúčastnil ja, obvykle dostanú aj záujemcovia z okruhu neindiánskych divákov, ktorých sa tu schádza  pomerne veľa. Tí potom môžu absolvovať niektoré z tancov spolu s Indiánmi, mimo súťaž.

Okrem hudby a tanca sa v priestore festivalu predávajú tradičné indiánske jedlá, nápoje, podotýkam, že výhradne nealkoholické a tiež indiánskej výrobky a suveníry. Kto má rád kultúru severoamerických Indiánov, príde si tu na svoje.

Pow-wow v Auburn patrí k menším podujatiam aj v čase našej návštevy tam vládla pohodová atmosféra, ktorá ale vydržala iba do chvíle, kým sa nerozozneli bubny a typické kvílivé indiánske spevy pri nástupnom tanci, ktorého sa spoločne zúčastnili tanečníci zo všetkých prítomných kmeňov. Tanečným pódiom v tomto prípade bola udupaná hlina kruhovitého tvaru o priemere asi 100 metrov, okolo ktorej boli rozostavané platené altánky, pod ktorými sedeli kmeňoví hudobníci, ale aj časť divákov, chrániac sa tak pred horúcim kalifornským slnkom. Zvyšok sedel na neveľkých poschodových tribúnach, nekrytých, takže sa museli popasovať s horúčavou, ktorá v týchto končinách v tom čase panovala.   

Po slávnostnom úvodnom tanci program pokračoval vystúpeniami tanečníkov z jednotlivých kmeňov až do večera. Niektoré tance boli spoločné, iné čisto mužské či čisto ženské, niekedy sa pridali aj deti. Hudba a tanec tu bývajú tak magické a podmaňujúce, že zistíte, že po chvíli dostanú do tranzu nielen niektorých tanečníkov, ale aj niektorých divákov. Je to výsledok stavu súvisiaceho so silnými emóciami a človek tu pochopí, že nie nadarmo sa kedysi Indiáni pred bojom, lovom bizónov alebo inou adrenalínovou činnosťou dostávali do potrebnej bojovej nálady práve týmto spôsobom. 

Záver programu sme už bohužiaľ nestihli, pretože kvôli neplánovanej zastávke sme museli dobehnúť zameškaný čas. Potrebovali sme obísť pohorie Sierra Nevada a tak nás čakala cesta okolo známeho jazera Tahoe a potom odbočka na juh po Route 395, vedľa ktorej leží aj jazero Topaz Lake, kde sme mali zarezervované ubytovanie. Na druhý deň ráno nás čakala dobrodružná cesta cez Údolie smrti do Las Vegas.         

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?