Vo filipínskej Sagade rakvy nemusia vždy skončiť v zemi

Autor: Milan Kisztner | 8.7.2016 o 10:47 | Karma článku: 6,41 | Prečítané:  2357x

Našou ďalšou zastávkou na severe filipínskeho ostrova Luzon bola návšteva dedinky Sagada, ktorá je známa jednou zvláštnosťou.

Problém bol, že z Banaue, kde sme boli ubytovaní, do Sagady neexistuje spoj, ktorý by nás ráno dopravil tam a večer späť, hoci je to relatívne neďaleko. Riešením bolo prenajať si populárny jeepney, ktorý bol však pre nás dvoch pridrahý.  Nechali sme teda na recepcii odkaz, že ak by sa niekto z hotelových hostí zaujímal o návštevu Sagady, aby nám dali vedieť. Netrvalo dlho, keď za nami prišla recepčná, že majú dvoch záujemcov. Išlo o mladý manželský pár na svadobnej ceste. Po pár minútach rozhovoru sme sa dohodli na rozdelení nákladov a vzápätí sme si na recepcii objednali jeepney na ďalší deň.

Ráno sme vyrazili hneď po raňajkách. Počasie bolo nádherné, čo nie je v tejto oblasti úplná samozrejmosť, lebo aj keď je stále teplo, ide o horskú oblasť, preto v období, keď sme tam boli my,  často prší. Tento deň však bol výnimkou a modrá obloha nás sprevádzala po celý deň. Prečo práve Sagada?

Oblasť je zvláštna tým, že tunajší ľudia svojich mŕtvych nepochovávajú vždy do zeme.  Ak bol človek za života v komunite vážený a aj dosť zámožný, jeho rakva môže na jeho želanie spočinúť visiac na skalnom brale v údolí. Ide o dávny zvyk a miestni veria, že sa tak po smrti človek ocitne bližšie k nebu. Aspoň takto nám to vysvetľoval miestny sprievodca, ktorého prenajatie na prechod údolím je povinné. A tiež nám vysvetlil ďalšie dve podmienky: ak sa chce niekto po smrti ocitnúť na skalnom brale, musel byť v čase smrti ženatý/vydatá a mať vnúčatá. Prečo, to neviem.

Dnes je táto tradícia už samozrejme na ústupe, ale v zásade je stále možná. A na rakvy sa v údolí dá naraziť naozaj všade, nielen visiace na spomínanom brale, ale aj v rôznych skalných dutinách a tiež v miestnej jaskyni, ktorú sa nám však, bohužiaľ, nepodarilo navštíviť, lebo bola v ten deň pre verejnosť uzavretá. Musím povedať, že je to dosť čudný pocit, keď človek putuje údolím, kde na naňho striehnu rakvy aj na tých najneočakávanejších miestach, niektoré iba pár krokov od najbližších domov.

Obhliadku údolia sme zakončili pri miestnom vodopáde. Obkolesenom horami, uprostred sviežej zelene, ba dokonca kde-tu aj ihličnatými stromami, jedinými, ktoré sme na Filipínach videli. Skrátka, nádhera. Keď sme sa dostatočne pokochali touto krásou, odobrali sme sa do dediny, aby sme si dali neskorý obed. Ak niečo na Filipínach nie je problém, tak potom, aspoň podľa mojich skúseností, nájsť reštauráciu, kde dobre varia. Ani Sagada nebola výnimkou, ryža s kurkumou a zeleninou a výborné kuracie mäso boli znamenité, o to viac, že k tomu patrila milá a ochotná obsluha. Po skvelom kulinárskom zážitku sme vyrazili na cestu späť a bez problémov sa dopravili do hotela.

Na druhý deň sme sa rozhodli navštíviť ďalšiu z miestnych atrakcií, termálny prameň v Hapao. Robert, náš šofér tricykla a sprievodca v jednej osobe nám hrdo oznámil, že cez víkend navštívi prameň aj dvetisíc ľudí. O to viac sme boli zvedaví, čo nás čaká. Tricykel sme odstavili pred dedinou a ďalej sa vybrali pešo. Keď sme minuli posledný dom v dedine, ocitli sme sa medzi ryžovými políčkami, ktoré sú v tejto oblasti všade a ďalej sme mohli kráčať už iba po múrikoch oddeľujúcich jednotlivé políčka.  Spočiatku som si myslel, že ak túto časť prekonáme, ďalej nás čaká nejaký chodník vedúci k prameňu cez okolité lesy, mimochodom nádherné. Omyl. Asi hodina pešej chôdze k termálnemu prameňu viedla po celý čas iba po múrikoch, ktoré boli chvíľami pohodlné, primerane široké a zachovalé, chvíľami nebezpečne úzke a vysoké. Keďže sa polia rozprestierajú zásadne na úpätí hôr, chôdza po nich znamená, že z jednej strany (zhora) máte vedľa seba políčko s blatom zaliatym vodou, lebo v čase našej návštevy boli polia po zbere úrody prázdne. Z opačnej strany, smerom dolu kopcom máte vysoký odskok od nižšie položeného políčka, miestami až vo výške 5 – 10 metrov. Pád z múrika by pravdepodobne znamenal iba pád do hlbokého bahna na políčko pod vami, ktorý by dopad zmiernil, ale aj tak.... radšej to nezažiť.

Chôdza po múrikoch si vyžadovala koncentráciu na to, kam človek kladie nohy a hlavne odvahu nepripustiť si tú hĺbku pod sebou. A veru stretli sme aj turistov, ktorí to nezvládli a otočili to, hoci boli o generáciu mladší. Celí zabahnení, volili radšej pomalý ústup bahnom polí než chôdzu po miestami naozaj úzkych múrikoch. Aký to kontrast oproti miestnym obyvateľom, ktorých sme tu a tam stretali. Staré dámy so šedinami, zato so širokým úsmevom si to rezkým krokom vykračovali po múrikoch ako zdatné gymnastky na kladine. Raz darmo, keď takto chodíte denne 70 rokov alebo aj viac, už vám to tak nepríde.... J To je zrejme aj vysvetlenie, prečo vedie k prameňu takáto strastiplná cesta aj napriek tomu, že k nemu putuje o víkendoch dvetisíc ľudí denne. Skrátka, pre domácich tadiaľto chodiť nie je žiaden problém a teda ani nemajú dôvod zamyslieť sa nad tým, že by to mohlo byť inak.   

Odmenou nám bol na konci cesty malý prírodný bazénik, v ktorom vyvieral horúci, sírnatý termálny prameň, ktorého vysokú teplotu chladila voda z vedľajšieho horského potoka, ktorého malá časť bola odklonená do bazéna. Treba povedať, že voda v bazéne bola veľmi čistá a veľké balvany pod vodou slúžili na príjemný posed. Obklopení hustou džungľou, načúvajúc hukotu padajúceho horského potoka sme v bazéne relaxovali viac ako hodinu a ani potom sa nám z neho veľmi nechcelo. O to viac, že sa medzitým spustil hustý dážď a vo vode bolo ďaleko príjemnejšie ako mimo nej. Keď dážď ustal, pustili sme sa približne rovnakou trasou naspäť s tým rozdielom, že Robert sa snažil vyhnúť tým najkritickejším miestam, teda vysokým, úzkym múrikom so zlým povrchom. Podarilo sa a nakoniec sme sa celí a v poriadku vrátili k odstavenému tricyklu.

Náš pobyt v Banaue sa týmto výletom zavŕšil. Opäť sa ukázalo, akú úžasnú diverzitu dokážu návštevníkom ponúknuť Filipíny. Od nádherných bielych pláží, koralových útesov, džungle, morskej fauny až po horské oblasti. Bonusom sú priateľskí Filipínci, ktorí dotvárajú pozitívnu atmosféru. Samozrejme, ako všade, aj tu nájdete opak, či už sa to týka ľudí či oblastí. Je ale na každom, kto sa rozhodne krajinu navštíviť, či svojim správaním, výberom bodov záujmu a s trochou šťastia dokáže z krajiny vyťažiť jej pozitíva alebo naopak. Moje odporúčanie je jednoznačné: navštívte Filipíny, kým sú také, aké sú.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?