reklama

Ryžové polia v Banaue (video)

Ryžové polia v Banaue, v provincii Ifuago na severe filipínskeho ostrova Luzon sú staré dvetisíc rokov a rozhodne stoja za to prekonať útrapy spojené s dopravením sa k nim.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Sedíme spolu s našim sprievodcom Robertom vysoko nad údolím v dedinke Batad, na filipínskom ostrove Luzon, odkiaľ máme nádherný výhľad na najväčšie ryžové polia v regióne.

„Aj vy máte doma také krásne ryžové polia?“ pýta sa nás náš sprievodca, očividne hrdý na tú krásu.

„Nie, lebo u nás doma máme aj zimy a vtedy je v našich horách mráz a plno snehu,“ odpovedáme.

„Čo je to sneh?“ prekvapuje nás otázkou Robert.

„To je to biele, čo padá z neba a na čom sa lyžujeme a sánkujeme. Určite si to videl v televízii,“ hovoríme mu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Nemám televízor,“- sucho odpovie Robert a opäť sa zahladí do diaľky.

Stretli sme ho náhodou deň predtým, keď nás míňal na svojom tricykli, keď sme na okraji cesty šliapali hore cestou v horskej dedinke Banaue, kam sme prišli nočnými autobusom z Manily. Bol od začiatku prívetivý, usmievavý a na rozdiel od svojich kolegov zdržujúcich sa priamo pred hotelom nevtieravý. Nakoniec sme s ním strávili celé dva dni, počas ktorých sme s jeho tricyklom pobehali široké okolie a nakoniec nebol iba našim šoférom, ale aj sprievodcom a hádam trocha aj priateľom. Popili sme nejaké to pivo, pripravil mi zmesku na žuvanie, keď videl, že ma zaujalo to, čo neustále omieľa v puse a stihli sme sa trochu porozprávať aj o živote. A to, že nevedel, čo je sneh, nehralo žiadnu úlohu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Banaue je azda najznámejšia dedinka v oblasti preslávená ryžovými poliami. Zdroje uvádzajú, že tu existujú už najmenej 2 000 rokov a počas stáročí ich postupne, ručne, vybudoval miestny kmeň Ifuago až do súčasnej podoby. Dnes, v modernej dobe síce stále slúžia pôvodného účelu, teda pestovaniu ryže, ale už sa stali zároveň vyhľadávanou turistickou atrakciou a trúfam si odhadnúť, že finančný zisk z toho už ďaleko prevyšuje ten za vypestovanú úrodu. 

Napriek faktu, že ide o turistami veľmi vyhľadávanú lokalitu, dostať sa sem nie je vôbec jednoduché. Najvyužívanejší spôsob dopravy, ktorým sme prišli aj my, je nočný autobus z Manily, odkiaľ sem smeruje najviac ľudí. Už nájsť v Manile príslušný autobusový terminál nie je vôbec ľahké, nehovoriac o umení dopraviť sa tam. Nám napríklad trvala cesta taxíkom z letiska na terminál neuveriteľné 3 a pol hodiny, hoci ide o vzdialenosť asi 13 km a tak sme odchod autobusu stihli doslova na poslednú chvíľu. Manila totiž, napriek tomu, že má mnohomiliónovú populáciu, ktorej počet nikto presne nepozná, nemá metro. A je to v jej uliciach aj vidieť, lebo o premávke sa dá hovoriť iba ťažko. Skôr ide o jednu súvislú, celodennú, celomestskú dopravnú zápchu, ktorá sa posúva slimačím tempom. Podľa slov taxikára, údajne sa trocha zrýchli medzi 4 a 5 hodinou nadránom, keď sa počet áut v uliciach nachvíľu trocha zníži, zvyšok dňa je to potom stále rovnaké.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dopravu do Banaue zabezpečovala v čase našej návštevy už len jedna spoločnosť (Ohayami Trans), hoci predtým tam údajne jazdila aj ďalšia. Nočný autobus do Banaue sa medzitým už stal medzi cestovateľmi povestný. Okrem spomínaného terminálu aj vždy na maximum zapnutou klimatizáciou, na ktorú sa treba pripraviť. Tí, ktorí si mysleli, že prečkajú v šortkách, tričku a šľapkách dlhú nočnú jazdu, trpko oľutujú, ako sa to stalo aj v našom autobuse. Darmo sa chodili sťažovať vodičovi, že mrznú, bol neoblomný, pomohli im nakoniec aj tak iba ostatní cestujúci, ktorí sa nad nimi zľutovali a popožičiavali im svoje teplejšie šatstvo, ktoré sami nepotrebovali. A tak zababušení v mikinách a kadečom teplejšom, hoci za oknom je cez tridsať stupňov, ba aj viac, noc čo noc opúšťa takto bizarne vyobliekaná skupinka ľudí v autobuse Manilu, aby sa dopravila hore na sever, na ryžové polia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ráno po príchode do Banaue sa ubytujeme v jedinom miestnom hoteli. Hoci je tunajšou pýchou, pravda je, že sa tu čas zastavil a hotel by bol skvelou kulisou pre natočenie filmu z čias budovania socializmu z prostredia tatranských hotelov. Skvelo k nemu zapasovali ešte aj tie červené vianočné hviezdy, ktorými vyzdobili lampy v jeho okolí. Zhadzujeme batohy, nasleduje rýchla sprcha, krátky odpočinok a už sa vydávame na prvú obhliadku údolia. Tricyklom sa necháme vyviezť hore údolím, po ceste, na ktorej postupne míňame jednotlivé „view pointy“, ako znie hrdé označenie na drevených tabuliach. Dajú sa poznať aj podľa toho, že tam posedávajú ľudia z miestneho kmeňa Ifuago, s ktorými sa môžete odfotiť. Zväčša ide o starších ľudí, ktorí si takto privyrábajú. Niektorí vedia po anglicky a tak vám aj vyrozprávajú svoj príbeh, ako sa to stalo aj nám, keď nám jeden starejší porozprával o tom, ako ho ako mladého muža odvliekli počas vojny Japonci, ktorí údolie v tom čase okupovali.

Samotné ryžové polia sú naozaj impozantné a pre Európana sú veľkou zvláštnosťou, ktorú stojí za to vidieť. V čase našej návštevy bola úroda práve čerstvo zozbieraná, takže polia boli zväčša prázdne, zaliate iba vodou, napriek tomu však pôsobili úchvatne. Podľa domácich sú údajne najkrajšie v marci, keď sú ryžové steblá čerstvej, zelenej farby, vtedy si prídu na svoje najmä lovci fotografií. A ako sme sa mali možnosť presvedčiť v ďalších dňoch, hoci polia v Banaue sú najznámejšie, rovnako impozantné sú aj v okolitých dedinkách. A najväčšie a súčasne s najlepším výhľadom na údolie, v ktorom sa rozprestierajú, sú v dedinke Batad, kde sa odohrala aj scénka z úvodu tohto textu.

Banaue leží v krásnej horskej oblasti, tu aj výhľad z krčmy má svoje čaro
Banaue leží v krásnej horskej oblasti, tu aj výhľad z krčmy má svoje čaro 
Slávny hotel Banaue, ktorý môže poslúžiť ako kulisa k filmu z čias socializmu
Slávny hotel Banaue, ktorý môže poslúžiť ako kulisa k filmu z čias socializmu 
Populárne jeepney sú obľúbené aj v Banaue
Populárne jeepney sú obľúbené aj v Banaue 
Krása miestnych ryžových polí
Krása miestnych ryžových polí 
V oblasti sú prakticky všetky dedinky obklopené ryžovými poliami
V oblasti sú prakticky všetky dedinky obklopené ryžovými poliami 
Domorodé ženy z miestneho kmeňa Ifuago
Domorodé ženy z miestneho kmeňa Ifuago 

Cesta tam bol pomerne dobrodružná, lebo bolo akurát po daždi a cesta do cieľového miesta, ktorým sa dalo dostať tricyklom bol cez tzv. Batad Saddle, teda sedlo na úpätí hory. Odtiaľ síce cesta ešte kus pokračuje, ale je tak strmá, že tadiaľ už nepremáva žiadna verejná doprava a ani tricykle, lebo s pasažiermi by akurát riskovali, že zapečú motor. Aj Robert tu odstavil svoj tricykel a pokračoval s nami za malý poplatok ďalej ako náš sprievodca. Hore v sedle je malý bufet, kde nám zhruba za 50 centov ponúkli možnosť využiť splachovací záchod a požičali bambusové palice na podopieranie, ktoré sa fakt hodili. Betónová cesta pokračovala strmo dolu asi tak 2 kilometre a ako to už na Filipínach niekedy chodí, z ničoho nič končila a ďalej bola už iba džungľa, cez ktorú viedol úzky chodník, po ktorom sme pokračovali ďalej. Ešte treba spomenúť, že presne v tomto bode sa nachádza provizórny bufet, ktorý nám prišiel veľmi vhod pri ceste späť, keď je treba naopak celú cestu šliapať do prudkého kopca späť do sedla, kde nás čakal náš tricykel. Pani v bufete predávala za bagateľ to najčerstvejšie a najchutnejšie pomelo, aké sme mali kedy možnosť ochutnať. Rýchlymi a zručnými pohybmi ho priamo pred nami ošúpala a servírovala a bolo to perfektné osvieženie na ceste späť.

Po príchode do Batadu sme sa zaregistrovali (poriadok musí byť!), kúpili si pivo a kochali sa nádherným výhľadom na údolie s ryžovými políčkami, na okrajoch ktorých balansovali turisti. Batad je postavený na akýchsi prírodných terasách, podobne ako ryžové polia na opačnej strane údolia. Odskoky sú pomerne strmé a vysoké a stojí za pozornosť, že aj tie najmenšie deti miestnych obyvateľov sa po nich pohybujú bez toho, že by ich rodičia boli nejako vystrašení z možného pádu dieťaťa na nižšiu terasu, hoci zábradlie alebo hocijakú ochrannú bariéru by ste tu hľadali márne. Naopak, boli sme to my, kto sa bál pri pohľade na to, ako tieto deťúrence korzovali hore a dolu bez dozoru, hoci jeden zlý krok by mal fatálne následky. Zjavne sme však boli jediní, čo mali obavy.

Po chvíli oddychu sme sa pobrali späť hore cestou späť do sedla, kde na nás čakal odstavený tricykel. Návštevu Batadu vrelo odporúčam, okrem nádhernej prírody, pohostinných obyvateľov, dedinky s historickými obydliami na koloch a okúzľujúceho údolia sa odtiaľ dá pokračovať pešo ešte dve hodiny do miestnych termálnych prameňov. My sme sa k nim bohužiaľ nedostali, ale údajne stoja za to. Naopak, na ďalší deň sa nám podarilo navštíviť o čosi slávnejší termálny prameň v Hapao, ako aj visiace rakvy v Sagade, čo bol naozaj silný zážitok, ale o tom až nabudúce. 

Milan Kisztner

Milan Kisztner

Bloger 
  • Počet článkov:  26
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Cestovanie pomáha spoznávať reálny svet aj seba samého. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu