Filipíny: ostrov Palawan a výlet do Underground River (video)

Autor: Milan Kisztner | 26.3.2016 o 7:27 | (upravené 26.3.2016 o 8:26) Karma článku: 10,52 | Prečítané:  4741x

Po skvelom zážitku na Apo Island, kde sme mali možnosť potápať sa s korytnačkami, sme sa na druhý deň presunuli späť do Cebu City a absolvovali prelet na ostrov Palawan, ktorý mnohí označujú za jeden z najkrajších ostrovov sveta.

Právom, treba dodať. Letisko v Puerto Princesa, kam sme prileteli, je hlavným mestom provincie a má príjemný, trocha vidiecky charakter. Opäť sme leteli so spoločnosťou Cebu Pacific a opäť mala veľké meškanie. Celkovo z troch letov, ktoré sme absolvovali počas nášho pobytu na Filipínach, mala dvakrát meškanie, v oboch prípadoch presahujúce dve hodiny. To je odvrátená tvár, ktorá vyvažuje nízku cenu leteniek tejto spoločnosti. Never more.

Vonku pred letiskovou budovou sú zoradené tricykle, jeden si vyberáme a nechávame sa odviezť do hotela. Cestou nás podnikavý šofér prehovára na zakúpenie výletu do Undeground River. Počúvame pozorne, lebo presne taký bol náš plán na ďalší deň. Na tvárach sa nám zračí nedôvera a je jasné, že náš spoločník ju vníma zreteľne. Napokon nás ale zlomí argumentom, že si treba rezervovať lístok minimálne deň vopred, keďže denný počet vstupov do jaskyne je limitovaný. Túto informáciu máme overenú z internetu, rovnako ako aj cenu, od ktorej sa jeho ponuka nijako nelíši a tak súhlasíme. Odmenou je nám jeho veľký úsmev, z ktorého usudzujeme, že dnes má svoju sprostredkovateľskú províziu v kapse. Zastavujeme v cestovnej kancelárii, kupujeme lístok, dostávame potvrdenie s pokynom, že ráno si po nás pred hotel príde mikrobus. Cestou z kancelárie do hotela hovorím šoférovi s vážnou tvárou, že keď výlet bude fiaskom, nájdem si ho pred letiskom a peniaze z neho aj vytrasiem. Jeho úsmev na chvíľu zamrzne, skúmavo sa na mňa zahľadí, či môžem svoju vyhrážku myslieť vážne. Zdá sa, že uveril, ubezpečuje nás, že všetko pôjde dobre. Mal šťastie, nakoniec išlo všetko ako malo, aj keď na Filipínach to nikdy neznamená, že bez problémov.  

Výber hotela sme trafili, ukázalo sa, že nachádza v jednej z mála tichých uličiek Puerto Princesa, ktoré sa hrdí, že je „mestom v lese“. No. Ak by išlo o les tricyklov, motoriek a áut v nekončených zápchach, tak áno.... Ulička vedúca od hotela síce vyúsťuje priamo na rušnú, hlavnú ulicu, neďaleko centra a nábrežia, hotel samotný je však v dostatočnej vzdialenosti, aby v ňom bolo ticho a kľud. Je to malá, dvojposchodová budova utopená medzi palmami, vedľa ktorej je útulná terasa, na ktorej sa ráno podávajú raňajky. Hotel je čistý, klimatizovaný, s príjemným a priateľským personálom na recepcii, ktorý sa v čase raňajok mení na čašníkov. Všadeprítomné jašteričky na chodbách hotela, niekedy aj priamo v izbe a na raňajkovej terase nám náladu nekazia, hoci to možno vyznie zvláštne. Jašteričky boli všade, na všetkých miestach, ktoré sme na Filipínach navštívili, hádam s výnimkou Manily a treba to brať ako realitu.

Po krátkom oddychu vyrážame podvečer na obhliadku mesta. Mierime priamo na miestnu pobrežnú promenádu, ktorú miestni volajú Baywalk, a ktorá je medzi turistami veľmi obľúbená. Keďže by podľa mapy mala byť neďaleko, vyrážame pešo, aby sme čo-to videli aj z mesta. Veľa tam toho na obdiv veru nie je, keď tu zrazu hlavná cesta končí a my sa ocitáme azda v najchudobnejšom prostredí, aké sme doposiaľ na Filipínach videli a ktoré by som sa nebál nazvať slumom. Váhame, či sme nezablúdili, pýtame sa na cestu mladej rodinky, čo s dvoma malými deťmi vyfintená kráča rovnakým smerom. Ubezpečujú nás, že ideme dobre, že tam mieria tiež a nech ich nasledujeme. Kráčame úzkymi uličkami, medzi polorozpradnutými chatrčami. Priamo pri ceste horia ohne, okolo ktorých postávajú skupinky, pomedzi ktorými pobehujú deti a psy. Napohľad nie povzbudivé prostredie, nič zvláštneho sa však nedeje, nikto o nás nejaví záujem. Je to jeden z nového druhu skúsenosti, ktorý treba zažiť (a prežiť). Rovnako je to aj na druhý deň večer, keď si na promenáde dáme stretnutie s novými priateľmi, s ktorými sa zoznámime na výlete do Underground River. Skrátka, kto chce v tomto meste dôjsť na promenádu, musí prejsť miestnym slumom, ktoré ho oddeľuje od centra mesta. Stojí to však za to.

Samotná promenáda je skvelé miesto. Kamenné zábradlie z travertínu, podobnému tomu na bratislavskom dunajskom nábreží oddeľuje breh od mora. Na nábreží sa v jednom rade tiahnu desiatky reštaurácií, ponúkajúce hlavne ryby a morské špeciality. Všetky sú živé a stačí ukázať prstom, aby sa o chvíľu ocitli na grile a následne na vašom tanieri. Kolorit dotvárajú stánky s jedlom „to go“, väčšinou napichnuté na paličkách alebo v kelímkoch. Na konci je priestor vyhradený pre hazard, ktorý je na Filipínach veľmi obľúbený. V našom ponímaní ide o veľmi detsky vyzerajúce, jednoduché hry typu „uhádnite do ktorých troch jamiek sa skotúľajú tieto tri lopty “, pripomínajúce mi kolotoče z môjho detstva. Tu sú však veľmi populárne. Stávke sú smiešne nízke a možno práve preto je o ne taký záujem. 

Ráno, s malým meškaním nepresahujúcim filipínsku normu prichádza mikrobus. Nasledujúcu hodinu strávime vyzdvihovaním jednotlivcov po hoteloch v meste až konečne zamierime do Puerto Princesa Subterranean River National Park ako sa oficiálne náš cieľ cesty nazýva. Miesto je vzdialené približne 50 km od Puerto Princesa, ale trvá nám dobré tri hodiny než sa tam dostaneme. Konečná je na mieste zvanom Sabang Wharf, kde sa zhromažďujú všetci návštevníci a kde dostávajú poradie, v akom sa na člnoch postupne presunú do návštevníckeho centra na vzdialenej pláži. Tam vyfasujú vestu, bezdrôtovú tlmočiacu súpravu a helmu a takto vybavení potom v skupinkách nasadajú do ďalších člnov na plavbu po samotnej jaskyni. Kým sa tak stane, čas im krátia miestne opice svojimi nezbednosťami. Napriek varovaniu, jeden z čakajúcich turistov vyťahuje z batoha balík cukríkov a v sekunde oň prichádza. Opica s ním vybehne do koruny stromu a odbaľuje cukríky tak šikovne, že je vidno, že to zďaleka nerobí prvýkrát a že s tým má bohaté skúsenosti. Netrvá dlho, ostatné opice ju začnú prenasledovať, aby čosi ukoristili. Nasleduje divoká naháňačka v korunách stromov, až kým sa ich pozornosť neobráti na ďalšiu obeť. A takto dokookola.

Samotná Underground River bola vyhlásená v roku 1999 za svetové dedičstvo UNESCO a v roku 2011 za jeden zo 7 nových divov sveta. Ku cti miestneho kmeňa Tagbanua, ktorý túto oblasť obýva a má ju vo svojej správe, slúži, že napriek denným hordám turistov sa snažia o maximálne ekologický prístup, aby minimalizovali negatívne následky na miestny ekosystém. Prehliadka jaskyne je možná iba na člne, ktorý ručne vesluje zriadenec, ktorý je zároveň sprievodcom a jeho čelová baterka je potom počas plavby jediným zdrojom svetla. Jaskyňa s podzemnou riekou je údajne druhá najdlhšia svojho druhu na svete, má okolo 8 km, pričom pre turistov je sprístupnená menej ako polovica. Vchod do jaskyne je prenádherný, lagúna má sýtozelenú farbu a je obkolesená zo všetkým strán strmými kopcami, palmami a skalnými prevysmi. Vo vnútri jaskyne panuje, napriek úplnej tme, čulý ruch lebo ju obýva pomerne bohatá fauna. Návšteva jaskyne je naozajstným zážitkom a jediným negatívom spojeným s jej návštevou je množstvo turistov, ktorí sem dennodenne zavítajú.

Po návrate sme si stihli s novými priateľmi z výletu dať večeru a pivo na Baywalku v Puerto Princesa a podebatovať. Tieto stretnutia sú tým pravým korením pre cestovateľa, keď vidíš človeka po prvý raz v živote, ale keď sa lúčite, máš pocit, že sa poznáte odjakživa. Je to niečo ako rýchlokurz človečenstva, lebo ďaleko od domova, s vedomím, že sa už asi nikdy nestretnete, dovolíte nazrieť si navzájom do duší hlbšie ako obvykle. A nielen to. Ľudia, ktorí sú často z iných kultúr, iného náboženstva vám umožnia  pozrieť na veci z iného svetla, keď sa s vami delia o svoje názory a myšlienky. Preto takéto stretnutia nikdy netrvajú krátko a aj v našom prípade sme sa lúčili za hlbokej noci. Ahoj Sara a Robbie, zostanete už navždy súčasťou našich spomienok, ktoré budú v istom okamihu jediným bohatstvom, ktoré nám zostane.

Ráno svitol nový deň a čakala nás cesta do azda najznámejšieho miesta na Palawane, dedinky El Nido, preslávenej najmä výletmi po okolitých ostrovoch. Ale o tom až nabudúce.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?