Filipíny: Apo Island, miesto, kam si môžete prísť poplávať s korytnačkami (video)

Autor: Milan Kisztner | 4.3.2016 o 16:01 | Karma článku: 5,63 | Prečítané:  527x

Filipíny skrývajú mnohé krásy, len ich treba objaviť, lebo sú ukryté na niektorom zo 7 tisíc ostrovov, na ktorých sa táto krajina rozprestiera. Apo Island je jeden z nich. Korytnačky, príroda a ľudia tu spolunažívajú v symbióze.  

Ďalším miestom, ktoré sme v rámci cestovania po Filipínach navštívili po Cebu bol ostrov Negros. Je to susediaci ostrov, na ktorý sa dá dostať trajektom z dedinky Lilo-an. Plavba z ostrova na ostrov trvá zhruba pol hodinku a končí v prístave Sibulan, odkiaľ sa dá rýchlo a lacno tricyklom dostať do najväčšieho mesta na ostrove Dumaguete. Výber mesta nebol náhodný, lebo to bol náš východiskový bod na jednodňový výlet na neďaleký Apo Island, ktorý je známy možnosťou potápania sa s korytnačkami.

Do mesta sme dorazili okolo obeda a keďže naša izba v hoteli ešte nebola uprataná, nechali sme na recepcii batožinu a vybrali sme sa využiť čas na obed a výber hotovosti z bankomatu. Predtým,  v Oslobe, buď miestne bankomaty neboli určené na výber z medzinárodných kariet (to je miestna rarita, na ktorú treba byť pripravený) alebo proste nefungovali. Naša hotovosť sa tak dostala na kritickú úroveň a bolo treba to riešiť. To sme ešte netušili, že zažijeme najkritickejšie chvíle nášho pobytu, lebo ani po viacnásobných pokusoch o výber nám bankomat hotovosť nevydal. Dokonca, keď sme už zúfalí nevedeli ako ďalej, privolali sme si z pobočky pomoc, ale ani personál si nevedel rady. Iba krútili hlavami a nechápali. To sú presne tie chvíle na cestách, kedy treba naozaj zaimprovizovať, lebo ak na niečo neprídete, všetko sa skomplikuje, lebo Filipíny nie sú krajinou, po ktorej môžete cestovať bez hotovosti, iba s kreditkou vo vrecku.

Na Filipínach žije veľa cudzincov, a tak nám napadlo, že oslovíme niektorých z nich a požiadame o radu a pomoc. Vychádzali sme z toho, že tiež majú asi kreditku vydanú  v domovskej krajine a tak budú vedieť ako na to. O chvíľu sme narazila na takého, bol to Američan, ktorý nám poradil konkrétne miesto, kde si vyberá hotovosť on. Bolo to neďaleko a tak sme tam zamierili. Pred bankomatmi stál rad ľudí a po chvíli sme boli na rade. Prvý pokus opäť zlyhal, keď nás napadlo, že skúsime iný, úplne nelogický postup v rámci menu, ktoré sa na obrazovke zobrazovalo. Bingo! Niekedy je najlepšie nehľadať dôvod, ale fungovalo to. Ako sa potom ukázalo ešte niekoľkokrát počas našej cesty, s výbermi sme sa netrápili iba my a tak sme už rutinne pomáhali iným nešťastným turistom pri výberoch hotovosti.

Dumaguete sa prezentuje ako mesto „ohľaduplných“. Dôvodom je údajne fakt, že v jeho uliciach neexistuje jediná svetelná križovatka a že teda šoféri a chodci si navzájom musia dávať na križovatkách prednosť. Faktom je, že to nejako funguje, ale podľa môjho názoru spomínaná ohľaduplnosť funguje v skutočnosti tak, že vyhráva ten, kto je najdrzejší.

Nehovoriac o tom, že pri tak intenzívnej doprave, aká je tam, by semafory miestami dosť pomohli, najmä v centre. Ale proti gustu žiaden dišputát. Inak mesto nie je ničím extra zaujímavé, snáď s výnimkou promenády. Cez deň sa po nej dá poprechádzať a je z nej pekný výhľad na more a prístav. Večer sa potom mení na jednu veľkú,  ľudovú reštauráciu. Keď sme sa raz v skorý podvečer prechádzali po promenáde a videli pristavené plastové stoly a stoličky, zatiaľ prázdne, myslel som si, že to chystajú nejakú zábavu pre miestne deti. Boli totiž v detskej veľkosti, aspoň nám sa to tak videlo. Neskôr večer, keď sme išli naspäť, videli sme, že sme sa mýlili. Všetko bolo obsadené večerajúcimi domácimi, ktorí namiesto návštevami pre nich drahých reštaurácií tu takto riešia večerné jedlo. Atmosféru dotvárajú stánky predávajúce gýčové hračky, podľa možnosti čo najviac blikajúce. Neviem, či to tak funguje iba na Filipínach, alebo aj inde v Ázii, ale čo na Filipínach nebliká, ako keby ani neexistovalo. Farebné svetielka sú všade, na autách, hračkách, vo výkladoch, dokonca niekde aj na stromoch. A domáci ich milujú, hoci to vyzerá všetko naozaj, ale naozaj veľmi gýčovo.

Ale vrátim sa k cieľu našej cesty, k návšteve Apo Island. Najskôr sme sa pokúšali zistiť, čo by nás stál jednodňový výlet s cestovnou kanceláriou, ktoré tu často fungujú aj priamo v hoteloch. Zdali sa nám však neúmerne predražené a ukázalo sa, že aj boli. A tak sme ráno vyrazili autobusom do dedinky Malatapay, čo je asi polhodinová jazda autobusom z Dumaguete, kde sa nachádza prístavisko pre lode odvážajúce ľudí na Apo Island. Tam má turista v zásade dve možnosti: buď sa dohodne s ostatnými turistami a zložia sa na prenájom lode alebo si loď prenajmú iba pre seba. My sme v to ráno bohužiaľ nenarazili na nikoho, kto by mal záujem vrátiť sa v predpokladanom čase nášho návratu späť a pravdu povediac, nechceli sme ani strácať drahocenný čas, kým takí prídu. Ani to nestálo za to, lebo ako vysvitlo, celodenný prenájom loďky nás vyšiel v prepočte na 40 eur.

Plavba na ostrov trvala zhruba trištvrte hodinu a bola celkom dobrodružná, lebo ďalej od brehu boli dosť veľké vlny a tak sme boli po chvíli úplne mokrí. More tam však má takú príjemnú teplotu, že nám to absolútne nijako neprekážalo. Našu loďku sprevádzali všakovaké ryby rôznych veľkostí, ktorých tiene sa dali vidieť v kryštálovo čistej vode a sem tam niektorá z nich vyskočila nad hladinu, aby si prezrela čudných cudzincov. Po príchode na ostrov sme sa pobrali k registračnému miestu, kde sme zaplatili symbolický poplatok, ktorý putuje miestnej komunite. Na ostrove žije asi 700 ľudí, ktorí sa živia iba dvoma spôsobmi: rybolovom a službami okolo turistov, ktorí sem prichádzajú, aby sa pokochali krásou ostrova, ale najmä, aby sa potápali s miestnymi korytnačkami. Ostrov je, aspoň z môjho pohľadu, naozajstný raj. Obklopujú ho koralové útesy s nekonečne čistou a teplou vodou. Obloha je blankytne modrá a pláž, na ktorej sme pristáli, lemujú domčeky, za ktorými vyčnievajú palmy a les. Oba konce ostrova sú hornaté, jeden je viac zalesnený a domáci ho odporúčajú turistom na tzv. bird watching, keď ich omrzí potápanie a korytnačky. My sme sa vybrali na ten druhý, na ktorom je miestny maják a je z neho lepší výhľad na okolie, lebo nie je zalesnený.

Potápať sa s korytnačkami dá na ostrove dvoma spôsobmi: buď hĺbkovým potápaním alebo šnorchlovaním. Keďže my sme boli ten druhý prípad, po registrácii a zaplatení poplatku nás poslali k obďaleč posedávajúcej skupinke mužov, ktorá vydávala potápačské okuliare so šnorchlom a neoprénové topánky, to všetko v cene poplatku. Dno mora, ktoré je vyhradené na kontakt s korytnačkami sa totiž skladá z pomerne ostrých kameňov a bosou nohou sa tam ísť rozhodne neodporúča. Ukázalo sa, že moje číslo topánky nie je v bežnej ponuke a tak chvíľu trvalo, kým našli také, ktoré mi sadli. Dosť sa na tom zabávali, ale vôbec mi to nevadilo a chápal som to, lebo priemerný muž na Filipínach je mi sotva po prsia a úmerná k tomu je aj veľkosť ich nohy. Na druhej strane, boli to veľmi priateľskí a milí ľudia, ktorí sa snažili nám vyjsť v ústrety vo všetkom a urobili na mňa naozaj dobrý dojem. Len spomeniem, že sme si absolútne bez obáv nechali u nich počas celého šnorchlovania kompletnú batožinu s dokladmi aj peniazmi, ktoré sme si potom neporušené vyzdvihli. A cestou naspäť som si v duchu kládol jednoduchú otázku: predstavte si, že niekde na slovenskom vidieku sa objaví prírodná  atrakcia, za ktorou budú prúdiť zástupy turistov z celého sveta. Ako by to asi skončilo po pár rokoch? Som si istý, že by sa atrakcie zmocnila miestna mafia, ktorá s drzosťou a aroganciou jej vlastnou by onedlho šikanovala turistov a zároveň sa ich snažila ošklbať ako by sa len dalo, vedomá si toho, že záujem aj tak neutíchne. O správaní k turistom ani nehovoriac. Títo ľudia na Apo Island boli praví opak takéhoto prístupu. Je to ich ostrov, majú na ňom monopol a napriek tomu sa ku nám správali slušne a úctivo.

Samotné potápanie bolo pre nás skutočným zážitkom. Len čo sme vkročili do vody, zrazu sa to, čo sme považovali za kameň na dne, pohlo. Bola to korytnačka, prvá, ktorú sme zazreli. Počas tých zhruba dvoch hodín sme ich potom postretali viacero a človek, ktorý sem zavíta, naozaj nemusí mať obavu, že ich neuvidí. Bolo evidentné, že sú na ľudí zvyknuté, niektorá viac, iná menej. Nevadili im naše skúmavé pohľady, ba ani dotyky či pohladenia. Kľudne požierali morské riasy, sem tam vyplávali na povrch  nadýchnuť sa a potom pokračovali nerušene v kŕmení ďalej, ľahostajné k ľuďom plávajúcim okolo nich. Nám však ľahostajné neboli. Vnímali sme ich ako symbol rýchlo miznúceho sveta, ktorý, ak sa niečo rýchlo neurobí, tu o niekoľko rokov nebude. Svet, v ktorom bolo možné stretnúť a pozorovať divo žijúcu korytnačku v jej prirodzenom prostredí. Tam, na Apo Island.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?