reklama

Argentína 7: Iruya – miesto, kde ešte môžete zazrieť lietať kondora (video)

Tilcara, Iruya - dve z perál severozápadnej Argentíny, boli poslednými cieľmi našej cesty po Argentíne.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Zo Salty zamierili naše kroky ešte severnejšie, smerom k bolívijským hraniciam. Našim cieľom bola najskôr dedinka Tilcara, do ktorej sme pôvodne vôbec neplánovali ísť. Na radu našich priateľov z Holandska, s ktorými sme sa stretli v hosteli v Cafayate, sme však zmenili plány našej cesty, lebo nás upútal ich opis tohto miesta. Musím povedať, že naše rozhodnutie sa ukázalo ako veľmi dobré, lebo Tilcara nás od počiatku upútala a je to vskutku magické miesto.

Prvý dojem po vystúpení z autobusu bol dosť rozpačitý. V dedine nie sú asfaltové cesty a to ani na miestnej autobusovej stanici. Tú tvorí jedna prízemná budova s lavičkami, na ktorých sedeli svojrázne postavičky, a tým nemám na mysli iba miestnych, ale aj cudzincov. Pamätám si mladíka, belocha v rifliach a bielom tielku, s čiernou mačkou na pleci. Mala červený obojok a k pánovi bola pripútaná punkovou nerezovou reťazou. Boli tu miestne ženičky vo svojráznych krojoch, ktoré čakajúc na spoj sa spokojne usmievali na okoloidúcich. Ich riedky chrup so zostatkami bielych zubov sa vynímal na ich krásnej tmavej pokožke pokrytej vráskami.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Pohľad z autobusovej stanice v Tilcare. Zľava prichádzajú autobusy, okolo tohto domu sa otočia a vpravo odchádzajú.
Pohľad z autobusovej stanice v Tilcare. Zľava prichádzajú autobusy, okolo tohto domu sa otočia a vpravo odchádzajú. 

Po vystúpení z autobusu v tejto atmosfére sme hneď pochopili, že sme sa ocitli v inom svete. Nefalšovanom, horskom argentínskom vidieku, divokom, ale o to krásnejšom. Vybrali sme sa hore prašnou ulicou, kde sme zbadali malú informačnú kanceláriu. Vošli sme, aby sme sa spýtali na cestu k nášmu ubytovaniu, pretože na označenie ulíc sme tu mohli zabudnúť. V kancelárii nám dali do ruky mapku, označili miesto kde sa nachádzame a miesto nášho ubytovania, milo nás vypoklonkovali na ulicu a vzápätí zamkli dvere zvnútra. Darmo, čas obeda bol tu a s ním aj obedňajšia siesta, turista-neturista.

Našťastie, naše ubytovanie bolo od kancelárie vzdialené iba tristo metrov a poľahky sme ho našli. Prízemný areál vybudovaný v indiánskom štýle, s jednoduchými, ale účelnými a čistými izbami nám poskytol nielen skvelé podmienky na odpočinok a nocľah, ale aj nádherný výhľad na hory na druhej strane mohutného údolia, ktorými sme sa kochali každé ráno, keď sa do nich opieralo vychádzajúce slnko. Tilcara leží vo výške iba 2 500 metrov nad morom, pri Ruta 9, ktorá pretína údolie a mieri na sever a je obklopená nádherným, skalnatým pohorím Ánd. Návštevník v dedine nájde svojrázne krčmičky, kde si môže pri nápoji prečítať knihu (ak vie po španielsky), zájsť na trh, ochutnať miestne špeciality, ba dokonca dať si aj pizzu. To bola aj naša prvá voľba a zároveň aj posledná, potom, čo nám čašníčka priniesla pizzu s muchou. Chúďa hmyz, omočilo si krídla v oleji na povrchu pizze a zúfalo sa pokúšala vzlietnuť. Spolu s čašníčkou sme sledovali, či sa jej to podarí. Ak áno, pizzu by sme zjedli, s ohľadom na to, že toto prostredie nesvedčí slabým povahám a reklamácie sa tu prijímajú naozaj iba v odôvodnených prípadoch, nie hmyzu v jedle. Keď však bolo jasné, že to mucha nakoniec nedá, aj čašníčka usúdila, že to je aj za hranicou tunajšieho bontónu pri stolovaní a bez slova odkráčala, aby nám o chvíľu priniesla inú pizzu. Chvíľu sme skúmali, či to nie je tá istá, ibaže bez muchy, ale usúdili sme – možno mylne - že nie je, a tak sme ju zjedli, našťastie bez dodatočných následkov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
V uliciach Tilcary
V uliciach Tilcary 
Atmosféru v Tilcare determinujú aj maľby na stenách budov
Atmosféru v Tilcare determinujú aj maľby na stenách budov 
Miestna policajná stanica
Miestna policajná stanica 

Naše kroky nás potom viedli do ruín za dedinou s názvom Pucará de Tilcara, čo bolo osídlenie ešte spred Inkovského obdobia. Bolo tu zrekonštruovaných niekoľko obydlí ako ukážka, ako žili miestni obyvatelia v dávnych časoch. Osídlenie bolo strategicky umiestnené na jednom z kopcov, odkiaľ bol výborný výhľad na cestu popri rieke, čo pretína údolie Quebrada de Humahuaca. Odtiaľto mal miestny kmeň výborný prehľad o pohybe v údolí a eventuálnych nepriateľov tak mohli zbadať už z diaľky.

Zrúcaniny Pucará de Tilcara
Zrúcaniny Pucará de Tilcara 

Na ďalší deň sme si zakúpili lístok na autobus do najsevernejšieho cieľa na našej púti po Argentíne, horskej dedinke Iruya. Už cesta sem bola dobrodružná, lebo po asi 40 kilometroch sme odbočili z Ruta 9 a ďalej sme pokračovali prašnou, poľnou cestou, mieriac stále vyššie do hôr. Jedna serpentína striedala druhú, míňali sme strmé zrázy pod nami, ale odmenou nám bola ďalšia dych berúca panoráma za každou ďalšou zákrutou. Nahlas sme uvažovali o tom, koľkokrát do roka asi spadne nejaký autobus do rokliny, zvlášť, ak šírka cesty ledva stačila pre dopravu jedným smerom. Vôbec sme si nevedeli prestaviť, čo sa stane, ak sa tu stretnú dva autobusy v protismere. Ani sme nedopovedali a predtucha sa stala skutočnosťou. Zrazu tu stáli, na úzkej, prašnej ceste s roklinou pod nami dva autobusy oproti sebe. Tento okamih mám zaznamenaný na videu, ktoré si môžete pozrieť dolu pod textom, ale priznám sa, že dodnes nechápem, ako sa vzájomne vyhli, lebo priestor na to nebol. Darmo, náš šofér, ktorý po celú jazdu žul kokové lístky, bol zjavne majstrom svojho remesla.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po niekoľkohodinovom trmácaní vidíme konečne cieľ našej cesty. Už pohľad z diaľky napovedá, že toto je vrchol našej cesty po Argentíne, čo sa týka prírodných krás. Z diaľky sa vyníma jedna z dvoch dominánt tejto dedinky, kostol s vežou žltej farby. O chvíľu sa ocitáme kúsok od neho, kde je konečná. Miestne ženičky sa už zhromaždili pri výstupišti a odchytávajú si príchodzích turistov, aby im ponúkli ubytovanie. Aj my patríme medzi „obete“ a dávame sa nahovoriť na obhliadku skromného príbytku našej potenciálnej domácej. V tomto prostredí neočakávame žiadny prepych a tak nás skromná izbička o veľkosti väzenskej cely neprekvapuje. Zhadzujeme batohy a poďho spoznávať zákutia dedinky. Hneď prichádza prvý poznatok – niet tu jedinej cesty po rovine, všetky smerujú hore alebo dolu kopcom, čo pri nadmorskej výške skoro 2 800 metrov cítiť. Dedinu rozdeľuje koryto rieky Iruya, ktoré je ale v čase našej návštevy vyschnuté. Na druhej strane je menšia a novšia časť dediny a miestne futbalové ihrisko. Napriek vysokej nadmorskej výške, zaprášenom ihrisku bez trávy, zato plnom ostrých kamienkov tu práve usilovne trénuje miestna mládež.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po chvíli, keď na nás doľahne hlad, snažíme sa nájsť otvorenú reštauráciu, čo sa ukazuje o takomto čase, približne o štvrtej popoludní, ako dosť veľký problém. Dôvod nám neskôr vysvetlí mladý riaditeľ jediného hotela v dedine, ktorý sem bol vedením hotelovej siete dosadený z Buenos Aires. Iruya je osídlená domorodými obyvateľmi kmeňa Ocloya a títo ľudia majú svoje pevné a nemenné zvyky. Medzi ne patrí dodržiavanie presného režimu dňa, ktorý vyzerá zhruba tak, že ráno o ôsmej sa na dve-tri hodinky otvoria miestne obchodíky. Potom ich zavrú a znovu otvoria, opäť na dve hodiny, až o šiestej podvečer a takto podvečer otvoria aj reštaurácie. Ak sa chcete najesť ráno, či pred šiestou večer, máte skrátka smolu. Našťastie, vidiac v akej situácii sme sa ocitli, riaditeľ zdvihne telefón a sprostredkuje nám neskorý obed v reštaurácii na druhom konci dediny, ktorého majiteľka ako jediná ignoruje miestne zvyky a má otvorené. Presúvame sa k nej, dostávame skvelé kura so zeleninou, omeletu a liter piva Quilmes, všetko spolu po prepočte asi za 10 eur. Poďakujeme a pokračujeme v obhliadke dedinky skoro až do večera, keď sa opäť presúvame do hotela, lebo je to jediné miesto s dostupným wifi pripojením. Spájame teda príjemné s užitočným, ochutnávame miestne červené víno a organizujeme logistiku cesty späť na ďalší deň.

Ráno si dáme kávu na terase, keď sa nám plní ďalší sen a to je spozorovať kondora. Sme nadšení ako majestátne pláva vzduchom na pozadí modrej oblohy a jasne rozoznávame jeho biely chrbát, keď sa jeho krídla naklonia. Kondor je najväčší lietajúci dravec na svete, rozpätie jeho krídiel môže mať až tri metre. Jeho majestátnosť si uvedomíme vo chvíli, keď vidíme, že krúži okolo končiarov vysokých 3 000 metrov a napriek tomu zreteľne rozoznávame jeho mohutné krídla. V tej chvíli ešte netušíme, že v ten deň ich zazrieme ešte omnoho viac, miestami budú poletovať nad končiarmi okolitých vrchov štyri aj päť naraz a sprostredkujú nám nádherné prírodné divadlo.

Posledným bodom, ktorý v dedine zdolávame je výstup na krížovú cestu. Zdolávame prudký kopec nad dedinou, ale každú chvíľu musíme odpočívať, lebo ledva lapáme po dychu, ktorý je tu naozaj riedky. Odmenou sú nám neskôr panoramatické výhľady na dedinu a okolité hory a údolia. Pri kríži stretávame jediných cudzincov, manželský pár z Nórska, ktorý rovnako ako my sa sem prišiel pokochať krásnym výhľadom.

Prvý pohľad na Iruya
Prvý pohľad na Iruya 
V Iryuii kráčate vždy iba hore alebo dolu
V Iryuii kráčate vždy iba hore alebo dolu 
Cintorín s najimpozantnejšou scenériou akú som kedy videl
Cintorín s najimpozantnejšou scenériou akú som kedy videl 

Iruya je posledná z horských dedín na severozápade Argentíny, ktorá je dostupná autobusom. Do zvyšných sa dá dostať odtiaľto iba pešo alebo si domáci vypomáhajú prepravovať seba, či nevyhnutný tovar na somároch. Pôvodne sme chceli zájsť aspoň do najbližšej, susednej dedinky San Isidro, vzdialenej asi 8 kilometrov cez nádherné údolie, ale dopravná logistika bola neúprosná a velí nám po 24 hodinách v Iruyi na odchod, aby sme sa včas stihli vrátiť do Salty, odkiaľ nám odlieta lietadlo do Buenos Aires a na ďalší deň do Ria de Janeiro.

Pohľad z krížovej cesty nad dedinou
Pohľad z krížovej cesty nad dedinou 
A ešte jeden, ibaže iným smerom
A ešte jeden, ibaže iným smerom 

Naša púť po severozápadnej Argentíne sa chýli ku koncu. Je to prenádherný kút Argentíny, divoký a nespútaný a zatiaľ zahraničnými turistami neobjavený. Skrýva množstvo krás a skvelých, pohostinných ľudí, historických pamiatok a divokej prírody, ktorej dominujú Andy. Ich čaro tkvie nielen v ich kráse, ale aj v tom, že napriek tomu, že sa ocitnete vo výške cez 3 000 metrov nad morom, nepocítite chlad a sneh, ale pulzujúcu krajinu s príjemnou teplotou, s množstvom zvery, obývanú domorodým obyvateľstvom. Je to kraj, kde sa striedajú vyschnuté, nekonečné pampy, kde za celý deň nestretnete živú dušu a kde jedinou zeleňou sú mohutné kaktusy stojace ako veľké pamätníky, s miestami s divokými riekami a zelenými pastvinami. Kraj, kde gýčová modrá obloha je ešte modrejšia, vzduch suchý a riedky, vietor studený, ale zároveň so slnkom nemilosrdne páliacim do každého póru na tvári. Miesto, kde nech sa pohnete akýmkoľvek smerom, vždy nájdete niečo, čo poteší srdce a dušu každého cestovateľa. 

Milan Kisztner

Milan Kisztner

Bloger 
  • Počet článkov:  26
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Cestovanie pomáha spoznávať reálny svet aj seba samého. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu