Argentína 6: ako chutí koka a výlet vysoko do Ánd (video)

Autor: Milan Kisztner | 19.11.2015 o 16:56 | (upravené 19.11.2015 o 18:00) Karma článku: 8,62 | Prečítané:  2792x

Hotel v pravom koloniálnom štýle, Andy čoby človek kameňom dohodil, v nich soľné jazerá, veľké, že konca nevidieť. Aj toto môže človek zažiť za jediný deň, ak navštívi Saltu, hlavne mesto rovnomennej provincie.

Ráno opúšťame Cafayate a trojhodinová jazda autobusom do Salty nám pripadá na argentínske pomery až neskutočne krátka. Po sérií skromnejších ubytovaní v hosteloch či cabaňas za ostatný týždeň sa rozhodujeme pre niečo snobskejšie, aby sme spláchli prach z ciest. Šťastie nám praje, lebo začiatok decembra nepatrí v tomto kúte sveta práve k turisticky najatraktívnejším a tak po chvíli hľadania na internete nachádzame skvelú a lacnú ponuku v hoteli priamo na hlavnom námestí v centre. Je to štvorhviezdičkový starší koloniálny hotel so všetkým, čo si pod tým človek predstavuje. Pod nohami vám vŕzgajú klasické drevené parkety napustené leštidlom, nábytok pamätá dávne časy a do toho všetkého zapadá personál oblečený v starom štýle. Čašníci s fúzikmi, čierne uhladené vlasy a motýlik na bielej košeli, čašníčky s bielym čepcom vo vlasoch, bielou zásterkou na čiernom kostýme. Treba dodať, že k atmosfére patria aj holuby v hotelovej reštaurácii, ktoré pri raňajkách vlietajú cez otvorené dvere, ktorými sa vetrá. Pochodujú popod stolmi a zobú zo zeme omrvinky, ktoré odpadávajú od úst raňajkujúcim hosťom. Dokonalá symbióza človeka a prírody, ktorú sa personál ani nesnaží narúšať. Berieme to ako miestny folklór a očividne to tak berie aj niekoľko málo ostatných neargentínskych hostí, ktorí sedia pri vedľajších stoloch a s ktorými si občas vymeníme chápavý úsmev.

Začiatok decembra je v Salte, ktorá je hlavným mestom rovnomennej provincie, poznačený občasnými dažďami a ani nám v tento deň počasie nepraje. Do hotela sme prišli okolo poludnia,  popŕcha, a tak sa rozhodneme, že popoludnie strávime prehliadkou centra. Na potulkách ulicami narážame na akčného zamestnanca miestnej cestovnej kancelárie, ktorý neposedáva v kancelárii, ale stojí priamo na ulici a okoloidúcim ponúka výlety. Keďže sme chceli trasu, ktorú ponúka aj tak absolvovať na vlastnú päsť, jeho ponuka nám prichádza viac ako vhod. Odpadajú nám totiž starosti s logistikou, ktoré by nás inak neminuli. Ponuku umocňuje nielen atraktívna trasa, ale aj cena a najmä – ubezpečenie, že k dispozícii bude aj anglicky hovoriaci sprievodca. Ako sa ukázalo – nebol, ale už sme neboli ani prekvapení. Ráno nás pred hotel prišiel vyzdvihnúť šofér aj sprievodca v jednej osobe a o anglicky hovoriacom sprievodcovi netušil vôbec nič. Ako sa však v priebehu dňa ukázalo, ani nám nakoniec nechýbal.

Keď náš mikrobus vyzdvihol všetkých nahlásených turistov spred ich hotelov v meste, vyrazili sme rovno do Ánd. Tesne predtým, než sme opustili mesto, mikrobus zastal a takmer všetci vystúpili a pobrali sa do jedného z priľahlých obchodov. Jeden z našich spolucestujúcich nám po anglicky vysvetlil, že keďže budeme prekonávať veľké nadmorské výšky, odporúča si spolu s ostatnými zakúpiť koku. Tak sme si kúpili a čakali, čo sa bude diať. Išlo asi o 100 gramov sušených kokových lístkov a hneď ako všetci nasadli späť, šofér dal všetkým krátku inštruktáž, ako s ňou narábať. Nebudem zdržovať, v skratke bolo treba odtrhnúť stonku a dva-tri lístky si strčiť do úst medzi zuby a líce a nechať pôsobiť šťavy, ktoré sa postupne uvoľňujú a vstrebávajú do tela. Ako je známe, v Južnej Amerike je všeobecne používanie kokových lístkov veľmi rozšírené a nemá to nič spoločné s užívaním drog. Lístky na nás nijako neúčinkovali,  okrem toho, že napriek tomu, že sme v ten deň prekonávali viackrát prevýšenie okolo 4 000 m.n.m., pričom väčšinu dňa sme strávili vo výške viac ako 3 000 m.n.m., nepociťovali sme žiadne negatívne príznaky z pobytu vo vysokých nadmorských výškach. Tiež nechápem, komu presne táto prednáška slúžila, lebo okrem nás dvoch skupinu tvorili iba domáci, pre ktorých inštruktáž o tom, ako sa používa koka bola potrebná asi tak, ako pre nás inštruktáž o tom, ako piť borovičku. Zrejme bola určená iba nám dvom a šofér nechcel byť nezdvorilý....

Po krátkej inštruktáži tiež všetkých upozornil, že v autobuse sa nachádzame aj my dvaja cudzinci a požiadal všetkých, ktorí ovládajú angličtinu, aby nám boli nápomocní. Ako som písal už v prvom blogu, naozaj boli, dokonca až tak, že by som privítal viac súkromia. Argentínčania sú ale k turistom naozaj priateľskí a srdeční a v priebehu dňa sme s nimi zažili viacero, niekedy až groteskných situácií. Napríklad, keď som si v dedinke San Antonio de los Cobres, ktorá leží v nadmorskej výške 3 775 m.n.m. ako jediný objednal k obedu pivo a zbadal začudované pohľady mojich spolustolovníkov. Jeden z nich mi začal vysvetľovať, že sa to v tejto výške neodporúča a môžu sa dostaviť zdravotné problémy. Zhodou okolností, bol to ten istý, kvôli ktorému musel autobus asi pol hodinu jazdy po spomínanom obede zastaviť, aby sa rozlúčil s obsahom svojho žalúdka... Nuž, ukázalo sa, že aspoň v niečom sme my, Európania, odolnejší.

Trasa výletu, ktorú sme chceli pôvodne absolvovať vlakom, ktorý patrí medzi najväčšie turistické atraktivity v Argentíne, sme teda absolvovali mikrobusom po súbežnej ceste takmer úplne kopírujúcej koľaje vlaku. Vlak, ktorý miestni nazývajú Tren a las Nubes (Vlak do oblakov) je unikátnou technickou pamiatkou a atrakciou zároveň. Začiatočná stanica leží v nadmorskej výške 1 187m a trasa dlhá 217 km v nádhernej horskej scenérii končí vo výške 4 200m, pričom prejde niekoľkými viaduktami, ktoré sú technickým unikátom. Bohužiaľ, v čase našej návštevy vlak nepremával a tak sme sa museli uspokojiť s náhradným riešením. Ako sa hovorí, všetko zlé je aj na niečo dobré, a tak trasa absolvovaná autobusom mala zas iné prednosti, napríklad možnosť zastaviť po kolektívnej dohode na neplánovaných miestach, prehliadka dedín ležiacich po trase a pod.

Sprvoti sme šli údolím pozdĺž rieky, kde sme sa najskôr zastavili v dedinke El  Alfarcito. Tam sme mali možnosť prvého kontaktu s miestnym domorodým obyvateľstvom. Dedinka, skladajúca sa z pár domčekov, týždennej školy, do ktorej dochádzajú deti aj z priľahlých dedín, maličkého múzea a kostolíka je ukážkou, ako sa môžu dedinky v Andách transformovať na podmienky modernej doby. Vsadili na ekológiu a turizmus, ale citlivo, aby ráz dediny zostal zachovaný. V čase našej krátkej zastávky práve budovali informačnú kanceláriu, ktorej steny tvorila hlina vyplnená plastovými pet fľašami so strechou z rákosia. Na veľkých parabolách otočených k slnku práve ohrievali hrnce s vodou, v ohrade sa pokojne pásli lamy. Skrátka, idyla.

Po krátkej obhliadke dediny a múzea sa pokračujem v ceste. Opúšťame asfaltovú cestu a šplháme sa stále vyššie, keď tu zrazu autobus zastavuje a šofér oznamuje, že sme vo výške 4 000 metrov. Symbolicky prikladáme kamienok k navrstvenej kope ostatných kameňov. Vrátime sa sem ešte niekedy?

Prekvapuje nás počasie, ktorú tu vládne. Amatér ako ja, čo sa týka vysokohorského prostredia, má akosi v podvedomí, že v takejto výške musí byť trvalý sneh a nízka teplota. Opak je však pravdou, po snehu ani stopy, hoci fúka chladnejší vietor, teplota je vcelku príjemná, slnečno, extrémne suchý vzduch a taký trocha zvláštny tlak, ktorý sa nedá opísať. Najvyšší bod v tento deň vo výške 4 170 metrov nakoniec prekonáme v krátkych tričkách, za asistencie slniečka a modrej oblohy a paradoxne, na najchladnejšie počasie narazíme po klesaní do údolia, kde bolo tak o 15 stupňov Celzia menej a bez svetra sa to tam nedalo zvládnuť.

Ďalšou zastávkou na našej ceste je dedinka San Antonio de los Cobres. Ide o najvyššie položenú obec v Argentíne (3 775 metrov nad morom). Keďže tu prechádza vyššie opísaný Vlak do nebies, dedina je častým terčom turistov a tak si vláda dala záležať na jej vzhľade. Poznať to na desiatkach celkom rovnakých domčekov, veľmi skromných, postavených v novej štvrti dediny. Práve na tej môže človek pochopiť, aký skromný život tu viedli a stále vedú miestni obyvatelia. Oblasť bola odjakživa bohatá na nerastné suroviny a tak hlavným živobytím bolo baníctvo. Dnes sú však už zavreté a ľudia sa živia hlavne pestovaním domácich zvierat a príjmami z turizmu.

Ďalšou zastávkou na našej ceste boli soľné jazerá Salinas Grandes. Rozprestierajú sa na ploche 12 000 hektárov a sú aktívnou zásobárňou soli, ktorá sa tu stále ťaží. Miesto je veľmi pôsobivé, rozľahlú bielu rovinu, ktorej koniec človek ledva dovidí, ohraničujú okolité hory a nad ktorými dominuje jasná modrá obloha. Soľ sa tu ťaží tak, že soľná vrstva, niečo ako ľad na vode u nás v zime, sa vyreže na malej ploche a získané kúsky soli sa rozdrvia. Takto vznikajú na ploche súvislé rady akýchsi bazénikov, vedľa ktorých je navŕšená vyťažená soľ, ktorá sa nakladá na nákladné autá. Tie potom vozia soľ k obrovskému pásu, z ktorého sa soľ sype do veľkých vriec, ktoré sa  následne odvážajú na finálne spracovanie niekam do fabriky. My sme sa zastavili pri miestnej reštaurácii, ktorá bola zvláštna tým, že všetko okrem okien a strešnej krytiny bolo zo soli, teda steny, podlaha, stôl aj lavice. Aj suveníry, ktoré tu miestni predávali, boli – ako inak - zo soli.

Po prehliadke soľných jazier sme dosiahli najvyšší bod vo výške 4 175 metrov, odkiaľ bol nádherný výhľad na okolité hory, pomedzi ktorými sa lenivo prevaľovalo niekoľko mračien a bolo vidno na cestu, ktorá sa hadila dolu do údolia. Po zhruba 126 kilometroch jazdy sme dorazili do malebnej dedinky Purmamarca, známej predovšetkým dvoma atrakciami: miestnym trhom a úchvatným vrchom Cerro de los Siete Colores (Hora siedmych farieb). K našej veľkej ľútosti sme do dedinky došli už neskôr popoludní, keď slnkou začalo pomaly zapadať za horu a teda jej farby už nemohli vyniknúť tak, ako keď slnko vychádza. Vtedy sa jeho lúče opierajú práve na horu, ktorej pestré farby ju tak preslávili. Aby som čitateľov neochudobnil o možnosť pokochať sa farbami tejto hory, keďže moje fotografie kvôli svetlu nedokážu ilustrovať jej krásu, použil som fotku z internetu. V Purmamarce sme potom prešli miestne trhovisko, ktorému dominujú hlavne výrobky miestneho domorodého obyvateľstva a následne nabrali smer Salta.

Podvečer sme sa rozlúčili s našimi novými priateľmi, ktorí sa nám po celý deň snažili venovať s najväčšou pozornosťou. Okrem tlmočenia sme sa s tými, ktorí hovorili po anglicky, mali možnosť porozprávať o bežných veciach, živote v Argentíne a tiež odpovedať na množstvo otázok o našej krajine a živote v Európe. To je práve to, čo vyhľadávame a čo nevie sprostredkovať žiadna cestovná kancelária, ktorá vás síce môže povoziť po rovnakých miestach, ale odfiltruje vás od miestnych ľudí, ktorých vlastne vnímate akoby cez sklo. My sa snažíme robiť pravý opak, všade a vždy keď je to možné, cestovať a tráviť chvíle s miestnymi ľuďmi a precítiť tak krajinu a život v nej. Aj dnešný deň bol pre nás odmenou, lebo čo si cestovateľ môže priať viac, ako prežiť ho uprostred nádhernej prírody a milých  ľudí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?