Argentína 5: prvé zážitky v severozápadnej Argentíne (video)

Autor: Milan Kisztner | 10.11.2015 o 15:54 | Karma článku: 5,91 | Prečítané:  1918x

Provincie Salta a Jujuy v severozápadnej Argentíne, na hraniciach s Chile a Bolíviou patria čo do prírodných krás k tomu najkrajšiemu, čo sa dá v krajine vidieť.  

Cesta nočným autobusom v Argentíne (opísal som ju už v tomto blogu) bola opäť príjemná, až na malú nepríjemnosť ráno. Slnko už svietilo na oblohe, keď nás zobudilo väčšie natriasanie, než bolo obvyklé. Vykukli sme von oknom a zistili sme, že ideme po poľnej ceste bez asfaltu, ktorej, ako to je v tejto veľkej krajine bežné, nevidno konca. Vysvitlo, že vodič zablúdil a snaží sa vrátiť na trasu. Dodnes som sa dôvod nedozvedel, ale je fakt, že asi po dvoch hodinách trmácania po cestách – necestách sa mu to podarilo. Problém však bol, že pôvodne pohodlný čas na prestup na nadväzujúci autobus v Miguel de Tucumán sa zrazu scvrkol ledva na desať minút, a tak sme po vystúpení mali čo robiť, aby sme to stihli. Našťastie, povestná latinskoamerická „presnosť“ zabrala a nadväzujúci autobus sme stihli. Čakala nás zhruba 5-hodinová cesta údolím Tafí del Valle do cieľa cesty, mestečka Cafayate, ktoré je vstupnou bránou do severozápadnej Argentíny, ktorá hraničí na západe s Čile a na severe s Bolíviou. A aj keď má Argentína nevýslovne veľa prírodných krás, tento jej kút patrí medzi klenoty, čo môžem potvrdiť na vlastnej skúsenosti.

Spočiatku bola cesta pomerne nudná, ale to iba do chvíle, kým sme nevošli do hôr, ktoré bolo treba cez horský hrebeň prekonať, aby sme sa dostali do údolia na druhú stranu. Cesta v podstate kopírovala rieku Río la Angostura, prechádzala povedľa nádherného jazera El Mollar a niekoľkých, pre mňa bezmenných dediniek. Krajina postupne menila svoj ráz. Strmé kopce, pomedzi ktorými sme sa škriabali autobusom hore serpentínami s ostrými zákrutami vystriedala náhorná plošina, na ktorej sa rozprestierali rozľahlé podhorské lúky slúžiace ako pastviny pre dobytok rôzneho druhu, od koní, oviec, kráv až po lamy, ktoré sa pokojne a voľne popásali hoci aj priamo vedľa cesty. Obydlia ani v tejto časti krajiny neoplývali prepychom, ale jasne predčili tie, ktoré sme vídavali v suchých oblastiach. Okrem zrážok, ktorý do tohto údolia zavíta častejšie ako inde v Argentíne, hlavne v podobe snehu v zime, je druhým požehnaním blízkosť turisticky atraktívnych miest, ktoré sú pre miestnych zdrojom zárobku. Údolie je totiž najdôležitejšou turistickou destináciou provincie Tucumán. Je do veľkej miery obývané pôvodným obyvateľstvom ponúkajúcim tradičné jedlá, ručne vyrobené výrobky, jazdy na koňoch po nekonečných pastvinách a údoliach. Rieky ponúkajú možnosť raftingu, ale aj rybárčenia a ďalších vodných športov. Letá sú tu totiž miernejšie ako v iných častiach krajiny a nevládnu tu také horúčavy.

Po tom, čo sme sa prehupli horským hrebeňom, autobus začal postupné klesanie do údolia Amaicha del Valle a neskôr po rovine, pozdĺž hôr zamieril do mestečka Cafayate, ktoré bolo našou dnešnou cieľovou stanicou. Leží už vo vedľajšej provincii Salta a je učupené pod vrcholkami Ánd z jednej strany a údolím Quebrada las Conchas, alebo ak chcete Quebrada de Cafayate. Už od prvej chvíle som si toto miesto zamiloval. Na rozdiel od väčšej a slávnejšej Mendozy má Cafyate atmosféru, hoci to nijako bližšie neviem popísať. Snáď iba tým, že od prvej chvíle až do odchodu, po celý čas som cítil pokoj, bezpečie a vnímal skvelých ľudí a priateľskú atmosféru. Turistov, hlavne zahraničných, by sa dalo spočítať na prstoch dvoch rúk. Podvečer, keď sa otvorili reštaurácie a obchody, sa začali celé rodiny schádzať v parčíku a jeho okolí na hlavnom námestí, živá muzika hrala v každej druhej reštaurácii, smiech a dobrá nálada sa ozývali navôkol. K tomu príjemných 25 stupňov umocňovalo pocit, že toto miesto je predurčené na to, aby sa človek mohol radovať zo života. Bolo viditeľné, že ľudia tu neoplývajú bohatstvom, ale napriek tomu z nich vyžarovala pohoda a šťastie.

Autobus nás vyložil na miestnej autobusovej stanici, čo znamená, že sa tam nachádza malá budova s pokladňou a mini čakárňou a zaprášeným parkoviskom z udupanej hliny pre autobusy. Ubytovanie máme rezervované trocha ďalej, v jednom z miestnych hostelov. Po chvíli chôdze počas ktorej sa nestačíme vyhýbať potulujúcim psom, ktorí si buď leňošia priamo uprostred chodníkov alebo pobiehajúcich len tak po ceste, prichádzame do cieľa. Hostel je jednoduchý, ale nechýba mu prívetivá atmosféra, ktorú v týchto zariadeniach máme tak radi. Večery na terase, pri víne a v spoločnosti nových priateľov-cestovateľov sú pre nás vždy nielen zážitkom, ale aj zdrojom cenných informácií z prvej ruky. Inak to nie je ani teraz, keď nám holandský pár idúci opačným smerom odporúča navštíviť dedinku Tilcara, ktorú sme pôvodne nemali v pláne, ale ktorá, ako sa neskôr ukázalo, patrila medzi to najkrajšie, čo sme v Argentíne videli. Od staršej Argentínčanky získavame tiež cennú informáciu, kde v Buenos Aires, kde strávime záverečné dva dni pobytu pred odletom, nájdeme tancovať na námestí tanečníkov tanga. Neskôr sa ukáže, že to bola rada nad zlato a skutočne sme tam zažili magický posledný večer v Argentíne.

Prvý večer v Cafayate strávime v okolí útulného hlavného námestia, ktorému dominuje budova kostola Nuestra Seňora del Rosario a kde si v jednej z miestnych cestovných kancelárií dohodneme návštevu údolia Quebrada las Conchas na ďalší deň popoludní. Potom sa už len tak potulujeme a zároveň skúšame šťastie dohodnúť si výlet aj na predpoludnie, ale márne. Skúšame to aj na druhý deň hneď po raňajkách, ale opäť bez úspechu, lebo tentokrát sú dvere všetkých cestoviek zúfalo zamknuté, hoci je takmer 9 hodín. Improvizujeme, mávame na okoloidúci taxík a pýtame sa na cenu za jazdu do dvoch miest, ktoré sú okrem spomínaného údolia najväčšími regionálnymi turistickými ťahákmi - múzea Pachamama, zameranom na históriu pôvodného obyvateľstva, ležiaceho v neďalekom Amaicha del Vallé a do Ruinas de los Quilmes, čo sú zrúcaniny osídlia miestneho, kedysi mocného kmeňa Calchaquí. Taxikár sa na chvíľu zamyslí a za cenu po prepočte asi 50 euro je nám k dispozícii na celé predpoludnie. Antonio, potomok pôvodných obyvateľov je sympatický chlapík, usmievavý a hoci (ako inak) neovláda okrem španielčiny žiadny iný jazyk, v jeho spoločnosti sa cítime príjemne. Jeho úsmev ešte viac zažiari keď vyslovíme mená dvoch súčasných najslávnejších Argentínčanov,  pápeža Františka a futbalistu Messiho.

Zhruba o hodinu neskôr, čo sme si s Antoniom tľapli, už parkujeme pri vchode do múzea. Je takmer prázdne, veď kto okrem bláznivých turistov by sa v nekresťanskom čase, o desiatej ráno, trmácal do múzea. Aspoň sa máme možnosť v pokoji kochať vystavenými artefaktami, ktoré prezentujú históriu pôvodných obyvateľov regiónu. Po dlhej chvíli prichádza zriadenec a otvára nám vchod do ďalšej  z budov, v ktorej je možné exponáty prezerať iba za jeho osobnej prítomnosti, pričom nám niekoľkokrát zdôrazní, že tam platí prísny zákaz natáčania a fotografovania. Dôvod síce dodnes nepoznám, pretože mi ako laikovi nepripadali nijako odlišné od tých, ktoré boli voľne dostupné v iných častiach múzea (išlo väčšinou o obrazy, gobelíny, šošky a pod.). Spolucestovateľku, keďže je pôrodná asistentka, viac ako iné predsa len zaujala indiánska soška znázorňujúca pôrod, a to najmä preto, lebo s tak naturalisticky zobrazovanými vecami, hoci sú prirodzenou súčasťou ľudského života, sa dnes už človek v umení bežne nestretáva. Zriadenec, vidiac náš záujem sprvu nechápe, ale keď sme mu všetko vysvetlili, chápavo sa pousmial a len tak ledabolo zrazu vyšiel pred vchod zapáliť si cigaretu, čo sme my vyhodnotili ako jeho tichý súhlas s odfotením si tohto exponátu, čo sme hneď aj využili.

Po absolvovaní múzea sme opäť nasadli do taxíka a Antonio si to s nami namieril rovno k druhému bodu predpoludňajšieho výletu – do ruín Quilmesu. Osídlie, z ktorého zostali už iba kamenné obrysy obydlí bolo naozaj strategicky položené, lebo z bokov a od chrbta bolo chránené skalnatým pohorím, s výhľadom na šíre údolie. Obydlia boli navyše postavené terasovito smerom do kopca, takže z najvyššie položených domov bol naozaj dobrý výhľad a miestny indiánsky kmeň tak mal dokonalý prehľad o pohybe v údolí a dokázal už z diaľky spozorovať blížiacich sa nepriateľov. V najlepších časoch tu bývalo údajne až 5 000 ľudí kmeňa Calchaquí. Zdolať ich sa podarilo až španielskym dobyvateľom, ktorí preživších obyvateľov potom násilne presídlili. Nám sa napriek teplote asi 38 stupňov Celzia podarilo vystúpať na jeden z bočných vrcholkov, odkiaľ bol naozaj nádherný výhľad na celé osídlie a údolie. Cítili sme magickosť tohto miesta, kde sa písala história domorodého kmeňa, z ktorého dnes zostali už len kamenné ruiny.

Po návrate do mesta sme sa najedli a trochu si oddýchli, aby sme o tretej popoludní, spolu s jednou Francúzkou nastúpili do auta a so sprievodcom sa vydali na popoludňajší výlet do údolia Quebrada las Conchas. Obhliadka údolia spočívala z postupných zastávok a obhliadok skalných formácií rôzneho typu, tvarov a veľkosti a treba povedať, že ide o úchvatný kus argentínskej prírody s nádhernými scenériami. Okolité hory hýria rôznymi farbami, medzi ktorými dominuje ružová až tehlová farba skalných pohorí, medzi ktorými sa pokojne hadí riečka Río Las Conchas. Miestni dali prírodným atrakciám v údolí naozaj príhodné mená, podľa toho, na čo sa najviac podobajú.  Postupne sme sa tak mohli zastavovať a obdivovať skalu zvanú Titanik, El Sapo (Žaba), čí El Fraile (Mních) alebo  skalný masív Los Castillos (Zámky) , Anfiteatro (Amfiteáter) či Garganta del Diablo (Hrdlo Diabla), čo bola vlastne tiesňava v skalnom masíve. Putovanie nám sťažovalo iba počasie, lebo hoci bol začiatok decembra, v týchto končinách a v tomto čase niet na oblohe ani mráčika a teplota sa prehupla cez 40 stupňov. Za týchto okolností sme sa snažili zredukovať pešie obhliadky na čo najkratšie alebo hľadať útočisko v tieni. Toto však neplatilo na nášho sprievodcu, ktorý sa, na rozdiel do nás, očividne v tej horúčave cítil ako ryba vo vode a neprestával nás ťahať po všakovakých zákutiach údolia. Na druhej strane, slúži mu ku cti, že cítil ako povinnosť, aby sme za svoje peniaze videli čo najviac, za čo mu patrí vďaka. Napriek tomu, keď po asi 4 hodinách potuliek po údolí otočil auto končene smerom späť, boli sme naozaj radi. Stihli sme si prezrieť naozaj to najkrajšie z celého údolia, ktoré je pýchou tohto regiónu a mohli sme sa tešiť na večernú atmosféru mesta. Na druhý deň nás čakal presun do Salty, hlavného mesta rovnomennej provincie a nové dobrodružstvá.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?