Argentína 3: jazda púštnou krajinou a fenomén prázdnych plastových fliaš pri ceste

Autor: Milan Kisztner | 7.10.2015 o 15:05 | (upravené 9.10.2015 o 13:22) Karma článku: 5,65 | Prečítané:  1089x

Ešte doma sme si naplánovali trasu, ktorou sme sa chceli dostať z Mendozy ďalej na sever. Mala to byť trasa po slávnej Ruta 40, ktorá sa tiahne naprieč celou Argentínou z juhu na sever.

Je to nielen najdlhšia cesta v Argentíne, ale patrí aj medzi najdlhšie na svete (5 140 km). Pravdaže, nechceli sme ju prejsť celú, iba jej časť, pretože prechádza mnohými, pre turistov zaujímavými zákutiami krajiny. Inak, jazdia sa po nej napríklad aj známe preteky Dakar, ktoré, ako je známe, presídlili pre rokmi z Afriky práve do Argentíny, hoci názov zostal.

Napriek poctivému a dlhotrvajúcemu internetovému prieskumu a všemožnému hľadaniu trás verejnej dopravy po Ruta 40 ešte z domu sme nakoniec žiadne spojenie nenašli. A skutočne, keď som si neskôr dohadoval výlet do národného parku Aconcagua so šéfom cestovnej kancelárie v Mendoze a zdôveril som sa mu s naším problémom, vysvitlo, že po nami zamýšľanej trase skutočne žiadna verejná doprava nepremáva a odporučil nám požičať si auto. Nezostávalo preto iné, ak sme nechceli vzdať návštevy niektorých naozaj atraktívnych miest, skúsiť aj tento druh dopravy, hoci sme sa mu pôvodne snažili vyhnúť zo všetkých síl.  Pôvodný úmysel bol ísť po Ruta 40 z Mendozy cez Cafayate až do Salty, tam vrátiť auto a ďalej sa opäť prepravovať autobusmi. Sklamaní sme však zistili, že na rozdiel napr. od USA si požičovne áut v Argentíne pýtajú za jednosmernú trasu nehorázny príplatok, okolo 1400 eur, čo bolo pre nás pochopiteľne neprijateľné. Rozhodli sme sa preto nakoniec zaimprovizovať, čo sa týka náhradnej trasy aj spôsobu dopravy a využiť služby autopožičovne. Národné parky Talampaya a Ischigualasto (Vallé de la Luna), ktoré patrili medzi highlighty našej cesty sme sa rozhodli dať na otočku autom a po návrate do Mendozy o dva dni neskôr sa presunúť nočným autobusom do San Miguel de Tucumán a odtiaľ ďalej cez údolie  Tafí del Valle do pôvodne uvažovaného Cafayate.

Spomedzi bohatej ponuky autopožičovní sme si napokon vybrali tú, ktorá ako jediná záväzne sľubovala k autu aj navigáciu. Zvyšné ju totiž ponúkali iba nezáväzne, v prípade, že v daný deň budú mať nejaké voľné k dispozícii. Navigácia však bola naša striktná požiadavka, keďže sme predpokladali, že po tak rozľahlej krajine, s mizerným značením sa môžeme bezpečne presúvať iba pomocou navigácie. Keďže ide o renomovanú a známu nemeckú požičovňu, verili sme, že sa na povestnú nemeckú precíznosť môžeme spoľahnúť. Čo, ako sme zistili neskôr, možno platí inde, ale nie v Latinskej Amerike.

Ráno, po príchode do kancelárie miestnej pobočky autopožičovne nám príjemný mladý muž za pultom najskôr oznámil (našťastie vedel po anglicky), že nemá pre nás auto z kategórie, ktorú sme si objednali. Ako kompenzáciu však ponúkol auto z vyššej kategórie za rovnakú cenu. Fajn, povedali sme si, berieme. Ako druhú informáciu nám vzápätí oznámil, že bohužiaľ navigácie sú všetky požičané.... (autá so zabudovanou navigáciu do požičovne ešte nedorazili). Sprvu sme sa mu snažili vysvetliť, že dôvod, prečo sme si vybrali práve ich požičovňu, bol potvrdený záväzok auta s navigáciou, čo sme mu aj ukázali na vytlačenom formulári. Nepomohlo. Skrátka, žiadnu voľnú navigáciu nemá a basta. Pochopili sme, že ak chceme problémom pohnúť, nesmieme to vzdať len tak ľahko a rozhodli sme sa zabojovať. Manželka, našťastie, perfektne ovládajúca nemčinu ho požiadala, aby je vytočil zákaznícky hotline do nemeckého ústredia, čo chlapík ochotne a bez slova urobil, dúfajúc, že to vybaví zaňho niekto iný. Pracovníkovi na  hotline zreteľne vysvetlila situáciu a požiadala ho o okamžitú pomoc. Po asi piatich minútach rozhovoru, počas ktorého bolo riešenie v nedohľadne, však pracovník pochopil, že sa nedáme len tak ľahko odbiť a že s tým predsa len niečo bude musieť urobiť. Medzitým, podľa tónu a aj dĺžky rozhovoru vážnosť situácie dopla aj chlapíkovi za pultom, ktorý, hoci po nemecky nerozumel ani slovo, z tónu rozhovoru pochopil, že ide do tuhého. A hoci sme boli v kancelárii úplne sami, vytratil sa zrazu kdesi von na ulicu, aby sa o pár minút slávnostne vrátil aj s navigáciou v ruke. A urobil dobre, lebo ako nás potom stačil pri vypĺňaní formulárov priebežne informovať, najskôr mu zavolal regionálny šéf, hneď na to šéf z Buenos Aires, že čo do pekla sa tam deje, lebo tomu zasa volali z Nemecka a povedali, že navigáciu pre nás treba nájsť, aj keby ju mal ísť kúpiť za vlastné....... Darmo, platí, že spoločným znakom všetkých šéfov na svete je hlavne mať pokoj od ešte väčších šéfov.

Keď sme všetko vyplnili a podpísali, chlapík za pultom sa nám poďakoval, lebo ako sám povedal, fakt, že nemajú dosť navigácií všetci šéfovia dávno vedia, ale nikto s tým dovtedy nič neurobil, a tak dúfa, že odteraz sa veci pohnú. Musím povedať, že jeho optimizmus po svojich skúsenostiach nezdieľam.

Presunuli sme sa potom do garáží, kde onedlho pristavil otlčený Renault Thalia, teda auto z „vyššej kategórie“ a do formulára s kresbou auta začal s vážnou tvárou označovať už predtým narobené poškodenia všetkého druhu. Keď po asi minúte zistil, že na kresbe už prakticky niet miesta, aby vyznačil všetko, čo je na aute poškodené, pochopil, že pokračovať nemá zmysel. Ja, poučený skúsenosťou z kancelárie pred chvíľou, som vytiahol kameru a do detailu som si natočil auto z každej strany, aby sa neskôr nestalo, že nám to všetko pripíšu na náš vrub, keďže sme predtým museli do požičovne poukázať depozit, bez ktorého by nám auto nepožičali, a ktorý  po odovzdaní auta, ak ho nepoškodíme, vrátia. S nervami v koncoch, po takmer dvoch hodinách strávených v autopožičovni sme mohli konečne vyraziť na cestu.

Najskôr sme z mesta vyrazili po frekventovanej diaľnici smerom na San Juan, ktorá by sa kvalitou u nás nekvalifikovala ani na rýchlostnú cestu. Zhrdzavené zvodidlá, miestami úplne absentujúce, neupravené krajnice. Po asi 50 kilometroch nás navigácia odkláňa na obyčajnú cestu a krajina za oknami sa začína postupne meniť. Okolo nás začína mať prevahu pampa a aj premávka je čoraz redšia. Krása okolitej krajiny sa nám akoby snažila vynahradiť všetky príkoria z dnešného rána. Nekonečná, vysušená rovina sa občas vymení za kopcovitý kraj hrajúci rôznymi farbami. Zrazu si uvedomujeme, že za ostatné dve hodiny jazdy sme už nestretli žiadne auto, za nami ani v protismere a že naopak, začína pribúdať divokých zvierat, ktoré nám nebezpečne začali križovať cestu – kozy, somáre, kravy, ba i divoké kone. Tým posledným menovaným sme sa stihli vyhnúť len tak tak, ako cválali cez cestu priamo za zákrutou a zbadali sme ich až v poslednej chvíli. Nuž, pre Stredoeurópana naozaj nevšedný zážitok.

 

Dávame si krátku pauzu, vonku je asi 40 stupňov, nikde ani živej duše a neznesiteľná horúčava nás doslova tlačí k zemi. Nechcem ani pomyslieť na to, čo keby nám tu auto vypovedalo službu. To zatiaľ našťastie ide ako má, ale začína nás trápiť skoro prázdna palivová nádrž. Keďže sme posledné ľudské obydlie zazreli tak pred dvoma hodinami, dúfame, že to ďalšie bude blízko. Našťastie bolo a s ním aj čerpacia stanica, čo je trocha premrštené pomenovanie pre dva zhrdzavené stojany a malú búdku pre pumpára. Natankovali sme, ale na platenie kartou sme v tejto pustatine mohli rovno zabudnúť. Inak benzín je v Argentíne naozaj lacná záležitosť, v čase našej cesty sa jeho cena za liter pohybovala okolo 80 centov. Ešte sme sa popýtali na cestu a s plnou nádržou, už omnoho pokojnejší, vyrážame ďalej.

Krajina za oknom auta sa neustále mení. Relatívne zelené oblasti, čo v prípade Argentíny treba chápať ako miesta, kde sa sem-tam objaví tráva, zelené kríky či stromy so zelenými listami strieda rovinatá pampa s vyschnutou vegetáciou a prvými kaktusmi. Zaskočí nás, ako prudko sa zmenia aj obydlia miestnych obyvateľov. Ani doteraz to nebolo bohviečo, ale príbytky v tejto časti krajiny sú tak biedne, že nerozoznať, v ktorom bývajú ľudia a ktoré sú prístreškom pre dobytok. Obydlia sú roztrúsené po krajine a ako naša jazda postupuje,  z času na čas nejaké zazrieme. Nikde však niet ani živej duše, čo pri páliacej horúčave vonku nie je nijako prekvapujúce. Po pár hodinách jazdy sa ráz krajiny opäť zmení, keď na obzore zbadáme pohorie. Tvoria ho veľké čierne balvany a ako postupujeme krajinou, opäť začína pribúdať zeleň a s ňou sa objavujú opäť kompaktnejšie obydlia, niečo na spôsob našich dedín, raz menšie, s pár domčekmi a hlavnou ulicou, raz väčšie, kde sa zazrieme aj pobočku banky či ubytovacie zariadenie.

Popri ceste míňame aj desiatky posvätných miest, ktoré sa dajú rozoznať podľa vejúcich vlajok a hôr prázdnych plastových fliaš. Ako sme si neskôr nechali vysvetliť, tieto miesta sú venované mýtickej postave La Difunta Correa, ktorá je v Argentíne patrónkou pocestných a vodiči áut sa na týchto miestach zastavujú, aby si odpočinuli a pomodlili sa za šťastný návrat do cieľa svojej cesty. Pravdu povediac, v krajine, kde pri 50 stupňovej teplote nemusíte počas jazdy stretnúť aj niekoľko hodín žiadne auto ani ľudskú bytosť sa im ani veľmi nečudujem, že cítia potrebu duševnej vzpruhy. K fenoménu La Difunta Correa iba toľko, že ide o  historickú postavu, ženu, ktorá sa kedysi dávno aj s dojčiacim dieťaťom vybrala pešo za svojím manželom, ktorého zverbovali do armády. Došla jej voda a v horúčave, aké v Argentíne panujú, zomrela pri ceste smädom. Po niekoľkých dňoch ju objavili okoloidúci pastieri, ktorí narazili na jej mŕtve telo, pri ktorom však ležalo jej dieťa, ktoré prežilo vďaka tomu, že ešte nejaký čas dokázalo sať mlieko z jej pŕs. Pastieri to považovali za zázrak a netrvalo dlho a historka sa rozšírila po celej krajine, kde vedľa cesty teraz nájdete doslova tisíce miest, na ktorých pocestní nechávajú na jej počesť poloprázdne fľaše s vodou. Ja, pravdu povediac, ich aj tak trochu podozrievam, že sa tak zadarmo zbavujú plastových fliaš, ktoré sa tým pádom povaľujú po celej krajine. Toto je jedna z temných stránok Argentíny, lebo plastový odpad je nateraz naozaj veľmi viditeľným a nevyriešeným problémom obrovských rozmerov, ktoré si Európan nedokáže ani predstaviť. Do veľkej miery si za to obyvatelia môžu aj samy, lebo sme boli neraz svedkami, ako z idúceho autobusu, v ktorom sme cestovali, vyhodili von oknom plastovú fľašu, igelitku so zvyškami jedál, plastový pohár, iba tak, bez mihnutia oka.

Ako sa slnko farbí do červena, blížime k cieľu našej dnešnej cesty. Máme za sebou 700 kilometrov a pred nami sa objavujú prvé domčeky dedinky Villa Unión, ktorá je pre turistov jedným z východiskových bodov pre návštevu spomínaných národných parkov Talampaya a Vallé de la Luna.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?