Argentína 2: Cesta nočným autobusom, úplatok pre policajta a výlet ku Aconcagua

Autor: Milan Kisztner | 20.9.2015 o 8:40 | Karma článku: 6,60 | Prečítané:  1205x

Hoci to môže znieť prekvapivo, jazda nočným autobusom je v Argentíne vcelku príjemná záležitosť. Počas pobytu v krajine sa nám podarilo absolvať ju dvakrát a boli to pozitívne zážitky.

Keďže v krajine je železničná infraštruktúra prakticky zanedbateľná, letecká, či individuálna automobilová doprava je vzhľadom na chudobu v krajine drahá, preprava autobusmi v tejto rozľahlej krajine je pre ľudí jediná dostupná možnosť. Na druhej strane treba povedať, že masívne využívanie verejnej autobusovej dopravy je na jej úrovni badať, a to v pozitívnom zmysle slova. Prakticky každá trasa, ktorej trvanie presahuje 5 hodín je zabezpečovaná modernými, poschodovými, klimatizovanými autobusmi, ktoré by sme im aj na Slovensku mohli závidieť. Rovnako kvalita ciest je na veľmi slušnej úrovni, čo pri rozlohe krajiny veľkej takmer ako celá Európa nie je maličkosť.

Je fakt, že spoľahnúť sa na to, že váš autobus odchádza z nástupišťa, ktorého číslo je zobrazené na displejoch obrazoviek po celej stanici a o ktorého správnosti vás ubezpečil aj zriadenec pri okienku s informáciami, sa nedá. Sme predsa len v Latinskej Amerike a veci tu majú, ako by som to nazval, premenlivý charakter. Takže sa vám môže pokojne stať, že po príchode na nástupište zistíte, že pristavený autobus ide úplne inde a že ten váš je na nástupišti, o ktorom žiadny cestovný poriadok ani displej neinformoval. S ťažkými batohmi bežíte po parkovisku veľkom ako futbalové ihrisko na nové nástupište dúfajúc, že tá latinskoamerická premenlivosť vecí sa týka aj času odchodu. Ukáže sa, že je to našťastie tak a my odovzdávame batohy zriadencovi nakladajúcom veci do batožinového priestoru, výmenou za lístok s číslom, ktoré si starostlivo schováme. Ešte malý bakšiš a obidve strany sme spokojné. Pri vchode do autobusu nás čaká sprievodca, ktorého by som mohol smelo nazvať stewardom, ak by išlo o lietadlo. V slušivej uniforme skontroluje lístok, usmerní, kde sa naše sedadlá nachádzajú a s úsmevom zaželá príjemnú cestu. A je to práve on či ona, kto sa postará, že vaša cesta bude naozaj príjemná. Krátko potom, čo autobus vyrazí na cestu, prináša welcome drink a onedlho večeru, presne takú, akú poznáme z lietadla. Neskôr vyzve cestujúcich, aby si skrátili cestu zapojením sa do hry. Keďže pravidlá vysvetľuje po španielsky, ktorú my neovládame a ako je to v Argentíne bežné, iným jazykom nehovorí, do hry sa nezapojíme. Zhruba okolo polnoci roznesie posledné nápoje a do skorého rána si dá pauzu, aby stihol/stihla ráno včas rozniesť raňajky a všetko spratať, kým autobus dorazí na miesto určenia.

Rovnako, ako sa obsluha kvalitou vyrovná tomu, čo poznáme pri cestách lietadlom, porovnateľné, ak nie lepšie je aj vybavenie autobusu. WC je síce rovnako tesné ako v lietadle a je problém sa za jazdy udržať ako je treba, zato sedadlá sú v porovnaní s ekonomickou triedou v lietadle neporovnateľne pohodlnejšie. Široké, obtiahnuté masívnou kožou, s opierkami na hlavu a ruky, s dostatočným priestorom na nohy a monitorom pred sebou. Operadlo sa dá v prípade potreby sklopiť takmer do vodorovnej polohy a súčasne vysunúť spod sedadla opierku na nohy, takže po pár ťahoch ste v polohe ležmo. Z pripraveného balíčka vyťahujeme deku a podušku a ukladáme sa na spánok. Zatiahneme záves na okne aj od uličky, ktoré nám zabezpečia potrebnú intimitu. Rozhodujeme sa medzi možnosťou nasadiť si slúchadlá a ešte sa na chvíľu zapozerať do filmu na monitore alebo  vložením si štupľov do ucha, aby sme stlmili zvuky vôkol. Volíme druhú možnosť, na sedláka sa prezlečieme do pohodlneších teplákov a ukladáme sa na spánok. Znie to neuveriteľne, ale na rozdiel od lietadla zaspávam takmer okamžite a spím až do rána, keď medzi závesmi na okne začne presvitať slnko. Nasleduje ranná hygiena, nočný odev meníme za denný a po chvíli je s nášho nočného, pohodlného lôžka opäť sedadlo. Prichádza sprievodkyňa s raňajkami a kávou, ktoré zvládame bez problémov a po ich sprataní už túžobne vyzeráme z okna, kde sa medzitým začínajú črtať prvé vrcholky Ánd. Obloha je gýčovo modrá, ako je to v tomto období a v tomto regióne obvyklé.

Po 12 hodinách vcelku príjemnej jazdy, ktorou sme vyriešili prepravu a nocľah v jednom, vystupujeme na autobusovej stanici v Mendoze. V porovnaní so stanicou Retiro v Buenos Aires ide o príjemnú zmenu. Miestna autobusová stanica má pokojný, takmer vidiecky charakter. Hoci je pomerne skoré decembrové ráno, teplota už dosahuje takmer tridsiatku. Po vyzdvihnutí batožiny zamierime k taxíkom, z ktorých jeden nás odvezie do hotela  neďaleko centra. Tam nás čaká príjemné prekvapenie v podobe anglicky hovoriaceho recepčného. Okrem pokynov o ubytovaní nám automaticky odovzdáva mapu, do ktorej zakresľuje lokalitu nášho hotela a najväčšie atrakcie mesta, ktoré odporúča navštíviť.

Neváhame a po krátkom oddychu a sprche vo veľmi útulnej a čistej izbe vyrážame pešo do centra, ktoré je vzdialené od hotela iba niekoľko blokov. Centrom Mendozy je Plaza Independencia, čo je v podstate park, ktorý po stranách obopínajú väčšinou nízkopodlažné historické budovy s reštauráciami a vinárničkami. Zvyšok dňa strávime spoznávaním centra a priľahlého okolia, ochutnávkou miestnych jedál v reštauráciách na pešej zóne a samozrejme, kvalitného miestneho vína. Lebo ak je Mendoza niečím preslávená, tak je to určite miestna produkcia vína. Mesto na podhorí Ánd je obkolesené nekonečnými vinohradmi, uprostred ktorých stoja takzvané „bodegas“, budovy určené na spracovanie, archiváciu a predaj vína. Ak je niečo v Argentíne na svetovej úrovni, je to, okrem futbalu určite pestovanie vína, ktoré tu má ideálne podmienky. Mojím favoritom sa stal miestny Malbec, temnofialová odroda červeného vína, ktorej sme boli verní počas celého pobytu a ochutnali sme ju potom vo všetkých ďalších regiónoch Argentíny, ktoré sme navštívili.  

Pravdu povediac, Mendoza ako mesto nie je ničím zvláštne, ak nerátame spomínané víno a tiež, že je východiskovým bodom na výlet ku Aconcagua, najvyššiemu vrcholu Južnej Ameriky (6.962 m.n.m). Keďže sme v krajine iba krátko a v deň nášho výletu je v krajine štátny sviatok, netradične sme sa rozhodli výlet neorganizovať na vlastnú päsť, ale využiť služby miestnej cestovnej kancelárie. Inak, ak hovoríme o štátnych sviatkoch, tých je v Argentíne počas roka neúrekom a trafiť sa do niektorého nedá žiadny problém. Francúzsky majiteľ cestovnej kancelárie však našťastie na sviatok nedbal a svoje služby nám bez problémov ponúkol aj v tento deň.

Keďže nám došla hotovosť a ako som spomínal, rozdiel medzi oficiálnym kurzom a neoficiálnym je v Argentíne takmer 100%, na odporúčanie jednej Američanky, s ktorou sme sa zoznámili v jednej z reštaurácií v centre, rozhodli sme sa využiť služby miestnych vekslákov. Keďže bolo neskoré sobotňajšie popoludnie, inak rušná ulica, na ktorej robia svoj „biznis“ bola už takmer vyľudnená, lebo obchody už boli pozatvárané. Veksláci sa nedali prehliadnuť, postávali na chodníku a známou otázkou Change? Oslovovali každého okoloidúceho. Podľa očakávania, ponúkli nám dvákrát viac ako v banke a tak vec bola jasná. Na to jeden, čo vyzeral ako ich šéf, nám naznačil, že máme ísť za nim do pasáže (prázdnej), kde má mať kanceláriu. Zasiahla však manželka, ktorá jasne naznačila, že mienime zostať vonku a že ak chcú, výmenu musíme urobiť rovno na chodníku. Neprotestovali, výmena sa podarila okamžite a paradoxne sa nám na konci ospravedlňovali, že vzhľadom na mizernú povesť chápu, prečo sme s nimi neboli ochotní ísť dovnútra a v pokoji sme sa rozišli. Poučením pre potenciálnych návštevníkov krajiny je, aby si so sebou zobrali čo najviac hotovosti, ušetria tak nielen veľa peňazí, ale aj starostí, lebo v čase našej návštevy bol limit na výber z bankomatu v hodnote približne 50 eur. Ak sme potrebovali viac peňazí, alebo urobiť si hotovostnú rezervu, museli sme obehnúť niekoľko bánk a z každého bankomatu vybrať peniaze v uvedenom limite. Skrátka, otrava, ale vyzerá to tak, že Argentína, ktorá je už niekoľko rokov v neoficiálnom bankrote, čoho jedným z dôsledkom je aj obmedzený výber hotovosti, sa z tejto situácie tak skoro nedostane.

Nasledujúci deň ráno, krátko po bohatých a pestrých raňajkách nás pred hotelom čaká náš sprievodca  David aj s pristaveným autom. Vysvitne, že je Američan a v Mendoze žije 3 roky. Do mesta ho zaviala hlavne snaha priučiť sa vinárstvu. A keďže cestovka, ktorá nám výlet sprostredkovala sa zameriava predovšetkým na vínne zájazdy po miestnych bodegas a keďže ako som už spomenul jej šéfom je francúzsky someliér, podľa jeho slov je jeho terajší job preňho veľkým prínosom. Okrem nás dvoch berieme cestou ďalší pár, Peruánca s jeho paraguajskou priateľskou a mierime do hôr. Avšak hneď za mestom naše auto zastavuje policajt, údajne za prekročenie rýchlosti a nášmu šoférovi a sprievodcovi v jednej osobe sa vyhráža odobratím vodičského preukazu. Vyzerá nekompromisne a až po dlhom zjednávaní policajt ustupuje a nielen na miestne pomery si vypýta neuveriteľný úplatok 3 000 pesos (zhruba 300 € v oficiálnom kurze). David zjavne nemá na výber, po dlhom vyjednávaní zaplatí a policajt nás veľkodušne púšťa ďalej. Davida pokuta mrzí, ale ako správneho Američana iba prvú pol hodinu, potom v ňom prevládne vrodený optimizmus a „no problem“ kultúra, ktorá velí povzniesť sa nad nepríjemnosťami života a hľadať to pekné, čo deň ešte ponúkne. Po zhruba dvoch hodinách zastavujeme krátko v prvej horskej dedinke Uspallata, kde si dáme kávu a koláč. Po krátkej prestávke pokračujeme ďalej, stúpame údolím popri rieke Mendoza, ktoré je hlavným ťahom do Chile, stále vyššie. Krajina okolo nás sa mení a je čoraz úchvatnejšia, farby kopcov okolo nás hýria pestrými farbami. Cestu lemuje vyschnuté koryto rieky, ktoré sa plní iba počas miestnej jari, keď sa topí v horách sneh.

Po pár hodinách jazdy zrazu odbáčame z cesty na malé parkovisko pri prízemnej budove, ktorá je informačným centrom, malým múzeom a pokladňou súčasne. David kupuje lístok a vydávame sa na krátku okružnú vychádzku po údolí, ktoré sa tiahne ďaleko pred nami až do hôr. Nemáme šťastie, lebo vrchol Aconcagua je v tento deň pred nami ukrytý v hmle a oblakoch. Prejdeme sa však aspoň popri obrovských balvanoch veľkosti kamióna, na ktorých je zvláštne to, že nik netuší, odkiaľ sa tam vzali. Podľa miestnych totiž veľkosťou ani zložením nepasujú na žiadny okolitý kopec, z ktorého sa mohli dokotúľať až do doliny. Hoci stúpanie do doliny je mierne, cítime, že sme v nadmorskej výške  2 950 m.n. Vzduch je riedky a kroky namáhavé. Míňame plesá s kryštálovo čistou vodou, pri ktorých stretávame ďalšie skupinky turistov. Odtiaľ sa musíme vrátiť, lebo na pokračovanie cesty ďalej do hôr treba povolenie. Vraciame sa teda späť parkovisko a vydávame sa na cestu späť. Po chvíli zastavujeme pri miestnej atrakcii zvanej Puenté del Inca. Je to vlastne útvar, ktorý vznikol z vyvierajúcich sírnych horských prameňov na mieste bývalých kúpeľov. Zvláštnosťou miesta je to, že tam kedysi vedľa seba stáli kostol a hotel, z ktorého sa podzemným tunelom dalo dostať do budovy samotných kúpeľov, ktorej ruiny tam stoja dodnes. Padnutá skalná lavína však akoby zázrakom zasiahla iba budovu hotela, ktorý zrovnala so zemou, kým kostol stojaci doslova pár metrov vedľa hotela zostal nedotknutý a stojí tam dodnes. Náhoda alebo veci medzi nebom a zemou?

Cestou späť opäť zastavujeme v Uspallate na neskorý obed, ktorý bol v cene výletu. Reštaurácia, ktorej dominuje veľký gril s opekajúcim sa, rozvoniavajúcim mäsom, je takmer plná do posledného miestečka. Majiteľ však situáciu rieši, rýchlo nám nájde voľný stôl. Síce plný riadov a omrviniek od hostí pred nami, ale predsa. O chvíľu prichádza čašníčka, ktorá si s bordelom na stole veľké starosti nerobí, parkrát pleskne handrou po stole, vezme riady a už jej niet. Náladu vylepšuje majiteľ prichádzajúci s fľašami vlastne dorábaného vína. Ako obyčajne v Argentíne, je viac ako skvelé. Objednávam si pravý hovädzí argentínsky stejk a čakám. Náhoda chcela, že moje a manželkino jedlo priniesli ako prvé, tak automaticky čakáme, kým prinesú aj našim spolustolovníkom. Po chvíli cítime ich otázne pohľady, z ktorých je zrejmé, že nechápu, prečo sa nepúšťame do jedla, keďže leží pred nami. Snažíme sa im vysvetliť, že je to u nás zvykom a vyjadrením úcty k nim a cítim, že sme v ich očiach dosť stúpli. Našťastie, netrvá dlho, jedlo prinášajú aj im a tak sa s chuťou pustíme do jedla, ktoré nás opäť kvalitou nesklame.

Sýti a spokojní opúšťame Uspallatu a mierime späť do Mendozy. Na chvíľu sa zastavujeme pri horskom jazere, pri ktorom v rámci štátneho sviatku kempujú miestni obyvatelia. Prvýkrát vidím na vlastné oči, ako krajinu zasiahli klimatické zmeny. Tie spôsobujú, že v zime nasneží v horách málo snehu a tak sa jazerá nemajú ako doplniť vodou, keďže na dážď mimo zimného obdobia sa v tejto časti sveta veľmi spoliehať nedá. Hladina jazera je oproti normálu nižšia o neuveriteľných 4-5 metrov a platí zákaz kúpania. My sa kúpať nechystáme a tak nám to neprekáža. Čo sa však chystáme, je okúsiť maté.  Je to čaj, ktorý sa pije zo špeciálnej, prenosnej nádoby cez rúrku podobnú fajke. Pijú to všetci Argentínčania, hocikde, v hocijakom čase. Síce to nepriznajú, ale sú tým posadnutí. Aj letmý pohľad na ľudí okolo nás utvrdzuje, že tomuto nápoju holduje veľa miestnych ľudí. Pripravuje sa tak, že sa podrvené lístky cezmíny zalejú horúcou vodou a cez fajku sa filtrovaný cez malé dierky pije. Má trpkú príchuť a pravdu povediac veľmi ma neohúril. Uznávam však, že v klimatickom podnebí Argentíny je vhodným nápojom na uhasenie smädu, zvlášť, ak obsahuje aj veľa aminokyselín a vitamínov.

Opúšťame jazernú idylku, deň sa chýli ku koncu a už vidíme opäť obrysy Mendozy. Bol to skvelý deň, plný nevšedných zážitkov, nádhernej prírody, prežitý s ľuďmi z iných kultúr. Lúčime sa s našimi spoločníkmi, ďakujeme im za príjemnú spoločnosť a tešíme sa na ďalší deň, v ktorom nás čaká výzva – požičať si auto. Obvykle všedná záležitosť, ale keďže sme v Južnej Amerike, máme trocha obavy. Ako sa neskôr ukáže, naše obavy boli opodstatnené.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?