Argentína 1: Buenos Aires

Autor: Milan Kisztner | 11.9.2015 o 5:09 | Karma článku: 7,73 | Prečítané:  2075x

Južná Amerika je snom azda každého cestovateľa. Kontinent, ktorý je zmesou úchvatných prírodných krás, historických pamiatok, tradícií a vitálnych spoločenstiev, tvorených tak potomkami pôvodných obyvateľov, ako aj prisťahovalcov.

Pri úvahách, kde začať s objavovaním kontinentu, sme, nadšení amatérski cestovatelia, moja maličkosť a manželka, zvolili Argentínu. Je možno turisticky menej atraktívna ako Bolívia alebo Peru, na druhej strane ide o rozvinutejšiu krajinu než spomínané dve, s vyvinutejšou infraštruktúrou, čo sme vyhodnotili ako ideálne pre začiatok spoznávania tohto úchvatného kontinentu. Po skúsenostiach môžem povedať, že to bol dobrý krok, pretože napriek tomu, že ide o rôzne krajiny, majú veľa vecí aj podobných a ten, kto sa naučí pohybovať v Argentíne, neskôr to ľahšie zvládne aj inde na kontinente. 

Je druhá polovica novembra, nezvyčajne teplé počasie na túto dobu. Iba v mikinách, s batohmi na chrbte nastupujeme v rakúskom Wolfsthale na vlak, z ktorého o necelú hodinku vystupujeme priamo na letisku vo Schwechate – cieľ Buenos Aires. Ešte predtým, medzipristátie vo Frankfurte, kde sa ukázalo, že nájsť ten správny „gate“ nemusí byť úplne ľahké. Hoci orientácia je vďaka prehľadným informačným tabuliam bezproblémová, skutočným problémom je vzdialenosť. Kráčame rezko už dobrých 25 minút, používame všetky pohyblivé rýchlochodníky, ale cieľ je stále v nedohľadne. Batohy oťažievajú, ale napokon po viac ako pol hodine sme konečne na správnom  mieste. Sadáme do lietadla a na konci letu budeme ďakovať prozreteľnosti, že sme sa rozhodli investovať do sedadiel s väčším priestorom pre nohy.  

Nočný let býva pre mňa utrpením, posediačky skrátka neviem zaspať. Keďže priestor na nohy mám ale tentokrát naozaj veľkorysý, po večeri a poháriku vína sa vyzutý ukladám takmer do vodorovnej polohy a podarí sa mi zaspať. Vstávam skoro ráno, toaleta, raňajky a už vystupujeme na letisku Ezeiza. Ako už mnohokrát predtým, oceňujem užitočnosť internetu, ktorý (aj) cestovateľom mnohé uľahčuje. Keďže Buenos Aires je rozľahlá metropola s 12 miliónmi obyvateľov a vzdialenosť z letiska do mesta nie je zanedbateľná, dal som si záležať na dôkladnom monitoringu nástrah a možností, ako sa bez ujmy prepraviť z letiska do hotela. Netreba zabúdať, že hovoríme o krajine ležiacej v Latinskej Amerike, kde aj nemožné je možné. Po vyzdvihnutí batožiny preto nestrácame čas a mierime rovno ku kiosku miestneho autobusového prepravcu s názvom Manuel Tienda León. Majiteľ tejto spoločnosti, zrejme dobre poznajúc potreby turistov, postavil svoj biznis na jednoduchom princípe – dôveryhodnosti a spoľahlivosti. Kým na internete narazíte na tisíc fígľov, ktorými vás môžu obabrať miestni taxikári a kopu historiek o tom, ako sa im to aj podarilo, firma Manuel Tienda León vždy obstojí ako kladný hrdina. Kupujeme teda dva lístky a mierime k zastávke označenej logom spoločnosti, kúsok bokom od príletovej haly. Mikrobus prichádza načas a situácia prvýkrát testuje našu schopnosť zistiť si informácie bez znalosti španielčiny. Ako mnohokrát potom, presviedčam sa o priateľskosti, ústretovosti a ochote miestnych ľudí  pomáhať cudzincom. A presviedčam sa o tom, o čom som dlhodobo presvedčený na základe svojich cestovateľských skúseností  – že ľudia sú prirodzene dobrí. Na to sa na svojich cestách často spolieham a doteraz ma to nikdy nesklamalo. Argentínčania patria v tomto smere medzi najnápomocnejších. Keď sme sa napríklad na jednom z celodenných výletov ocitli ako jediní cudzinci medzi skupinou domácich turistov, čo mimochodom v Argentíne nie je žiadna zvláštnosť, keďže turisti sa do krajiny dnes nehrnú v nejakých prevratných množstvách, sprievodca na to hneď na začiatku všetkých upozornil (v rovnakom momente si nás všetci obzerali ako nejakých mimozemšťanov). Vyzval ich, aby nám boli pri preklade a počas dňa nápomocní, keďže sa všetko odohrávalo v španielčine. Hneď na to nás oslovilo 5-6 ľudí, z ktorých niektorí strávili – hoci nemuseli – tlmočením pre nás  celý deň. Okrem toho dávali vždy pozor, aby sme sa neocitli príliš dlho osamote, čo by už mohlo byť z ich pohľadu považované za neslušnosť a zanedbanie starostlivosti o hostí. Ak sa im zdalo, že sme sa ocitli akokeby izolovaní, vždy sa našiel niekto, kto sa nám hneď prihovoril, hoci musím úprimne povedať, že sme si chvíľami aj želali, keby nás trocha nechali nepovšimnutých, aby sme sa mohli kochať okolitou prírodou a hovoriť v rodnom jazyku.

Po príchode z letiska sme si v hoteli zhodili batohy, dali sprchu a trochu zdriemli. Treba povedať, že časový posun sa v prípade Latinskej Ameriky zvláda lepšie, ako napríklad v prípade Severnej Ameriky, hoci opticky to môže vyzerať tak, že je to prakticky to isté. Tie dve hodiny, ktoré tvoria rozdiel medzi Buenos Aires a napríklad New Yorkom, však zohráva pozitívnu úlohu a prispôsobiť sa miestnemu času v Južnej Amerike je teda pre Európana o čosi ľahšie. Po chvíli oddychu v hoteli sa rozhodujeme využiť prvé popoludnie návštevou známeho cintorína v Recolete. Snažíme sa však na recepcii najskôr vymeniť eurá za pesos v neoficiálnom kurze, ktorý je dvojnásobný oproti oficiálnemu. Recepčný sa dlho neokúňal a hoci nás videl prvý raz, zámena sa behom chvíle zdarila a nám nič nebránilo vyraziť do ulíc. Mierime na cintorín, kde ležia pozostatky najslávnejšej Argentínčanky, Evy Perón. Cestou tam sa pokúšam na ulici osloviť zopár okoloidúcich ohľadne smeru, spoliehajúc sa najmä na mladšiu generáciu, dúfajúc, že budú vedieť po anglicky hádam skôr, ako tí skôr narodení. Ako neskôr vysvitne, bola to naivná predstava a v skutočnosti dohovoriť sa v Argentíne inak ako španielsky je veľký problém. Predavač v malom obchodíku je našťastie výnimkou, hovorí, že pešo je to asi trištvrte hodinu a čuduje sa, že sme odhodlaní takúto vzdialenosť zdolať pešo. My sa zasa čudujeme jemu, že sa čuduje.

Prechádzame štvrťou Recoleta, ktorá je mimochodom krásna štvrť s mnohými historickými budovami. Z mesta sála atmosféra, ale vnímame, že slávna minulosť svedčiaca o bohatstve a prosperite mesta  a krajiny je už dávnejšie minulosťou. Zanechala tu majestátne budovy, nádhernú architektúru, parky a sochy, ale oko Európana vybadá, že lesk vybledol a neporiadok je všade v uliciach. Dnešná Argentína nielenže nedokáže budovať nič nové, ale ani starať sa poriadne o to staré. Ošarpané fasády pôvodne majestátnych budov, smetie na uliciach, potulujúce sa psy, to všetko je neklamným znakom úpadku.

Po chvíli chôdze prichádzame k cieľu našej cesty. Popŕcha, a tak cintorín Recoleta je takmer prázdny. Jeho návšteva je však zážitkom. Hrobky mocných a slávnych mužov histórie striedajú rodinné hrobky bohatých rodín. Naše kroky vedú k nenápadnej hrobke rodiny Duarte, čo je hrobka rodiny Evitinho manžela, prezidenta Juana Dominga Peróna. Paradoxom teda je, že telesné pozostatky Evy Perón napokon spočinuli medzi aristokratmi, teda tými, proti ktorým celý život bojovala. Celý cintorín je pre Európana pomerne dosť veľká zvláštnosť, nehovoriac o tom, že postupne okolo neho z dvoch strán vyrástli domy sídliskového typu, ktoré dotvárajú absurdnú kulisu celému tomuto miestu.

 

Po prehliadke cintorína sa pešo vraciame opäť do hotela. Cestou nás chytí búrka, ktorú prečkáme drobným nákupom a neúspešným mávaním na taxíky, lebo je zjavné, že takto ukryť sa pred dažďom rozhodla polovica obyvateľov mesta a všetky taxíky sú beznádejne obsadené. Napokon to vzdávame a keď dážď trocha ustane, pokračujeme. Do hotela prídeme zmoknutí, ale bohatší o prvé nevšedné zážitky.

Na druhý deň ráno, v sobotu, niet po búrke ani stopy. Rozhodujeme sa využiť deň obhliadkou mesta. Volíme miestny systém tzv. hop in hop off, čo sú špeciálne autobusy pre turistov. Je to nielen lacný, ale aj pružný spôsob prehliadky mesta. Za cenu asi 70 euro dostane turista mapu s trasou autobusov, z ktorých môže počas celého dňa nastupovať a vystupovať podľa uváženia. Začíname opäť v Recolete a prvý krát vystupujeme v modernej štvrti San Telmo. Mierime do prístavu Puerto Madero, známeho dokmi, vysokými mrakodrapmi, katolíckou univerzitou a mostom pre peších El Puente de La Mujer, teda Mostom žien. Sobotné predpoludnie dáva tomuto miestu pokojnú, sviatočnú atmosféru. Je to ideálne miesto pre prechádzky, ale aj šport. V bývalých dokoch trénujú lode, všade naokolo sú bežci, korčuliari, či cyklisti.

Vraciame sa na trasu prehliadkových autobusov a pokračujeme ďalej. Rozhodujeme sa vystúpiť pri futbalovom štadión La Bombonera, v známej štvrti La Boca. Kupujeme si vstupenku a vchádzame na štadión. Je to nádherný svätostánok miestneho klubu Boca Juniors, za ktorý hral jednu sezónu aj legendárny Diego Maradona. Od štadióna je to len kúsok k známym farebným, dreveným domčekom, ktoré túto štvrť preslávili asi najviac. Dnes v nich už nikto nebýva, sú národnou kultúrnou pamiatkou a veru o turistov tu nie je núdza. V uliciach pulzuje život, umelci vystavujú svoje obrazy, reštaurácie so živou muzikou sa predháňajú v tanečným rytmoch tanga, do ktorého lákajú najatí tanečníci. Hoci jedlá sú cenovo úplne premrštené, reštaurácie sú plné turistov. Dávame si preto iba kávu v miestnom pouličnom stánku a pokračujeme autobusom ďalej.

Vystupujeme pri parku Sarmiento a mierime do reštaurácie dať si neskorý obed. Milý personál nám ponúka vlastnú špecialitu, ako inak, po španielsky. Rukami nohami sa dohodneme a keď nám jedlo pristane na stole zisťujeme, že ide o zmes rôzneho druhu pečeného mäsa. Pro prvý krát tiež ochutnávame empanadas, čo je miestne najpopulárnejšie jedlo. Sú to vlastne plnené taštičky, ktoré sa dajú pripraviť na mnoho spôsobov. Na rozdiel od manželky, ktorá mäso veľmi nemusí, ja naopak žiarim spokojnosťou, bolo to naozaj výborné. Lúčime sa s majiteľom a nasadáme na posledný kus prehliadky. Ani sme sa nenazdali a deň je za nami. Plní zážitkov sa vraciame do hotela, kde sme si na recepcii odložili naše batohy, sadáme do taxíka a mierime na autobusovú stanicu Retiro, odkiaľ sa nočným autobusom plánujeme presunúť do Mendozy. Retiro nezostáva svojej zlej povesti medzi cestovateľmi nič dlžné. Ponurá atmosféra, všade plno ľudí, smrad. Kým jeden z nás zisťuje číslo nástupišťa, druhý stráži batohy. Upokojuje ma množstvo policajtov, ktorí sa tu prechádzajú. Jeden z nich mieri ku mne a upozorňuje ma, aby som si batohy, ktoré ležia vedľa mňa, preložil rovno predo mňa tak, aby som na ne videl. Poslúchnem bez slova, veď asi vie, prečo mi to radí. Presúvame sa do staničnej reštaurácie na dva deci červeného vínka a zisťujeme, že v Argentíne vám ešte aj na autobusovej stanici nalejú víno znamenitej kvality. Dopijeme a presúvame sa na nástupište. Po chvíli prichádza náš autobus a s ním nové, doposiaľ nepoznané dobrodružstvo. Čaká nás  tisíc kilometrová nočná jazda diaľkovým autobusom, najslávnejší a najpoužívanejší spôsob verejnej prepravy v Argentíne.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?